Je to už neuveriteľných 26 rokov od chvíle, kedy sme zorganizovali prvú exkurziu do Osvienčimu. Prvú nielen na našej škole, ale aj v Trnave. Žiadna cestovná kancelária to neorganizovala, vtedy to nebolo ani „in“, ani v móde. Pamätám si, ako nám kontakty sprostredkoval poľský kňaz z farnosti na Tulipáne. Predstavte si, nebol internet. Telefóny síce áno, ale skúste si s Poľkou na druhej strane objednať sprievodcu, termín, cenu. Viete, ako znejú v telefóne poľské číslovky? Na osobnosť pani Orlowskej, ktorá jediná sprevádzala v slovenčine, sa nedá
Medzitým sme vstúpili do Schengenu a už nemusíme stáť hodiny na hraniciach a ukazovať pasy. Medzitým už viac lektorov hovorí po slovensky. Medzitým je chodiť do Osvienčimu módou a je to „in“. Medzitým tam chodia aj iné školy. Medzitým už exkurzia nestojí 550 Sk, ale viac ako 45 eur. Medzitým už lektor nemusí kričať, lebo si priplácame za slúchadlá.
Medzitým sa ale nič nezmenilo na tom, že to treba vidieť. Jednoducho, treba.
Jeden postreh po toľkých rokoch: múzeum sa postupne veľmi zmenilo. Je modernejšie, má nový vstup, vynovené expozície, parádne toalety, viac lektorov aj návštevníkov, ale stratilo autenticitu. Postrehli to aj študenti.
Asi je to prirodzené, ale nostalgia a atmosféra z našich prvých rokov, kedy sa baraky strašidelne vynárali z rannej hmly a pani Orlowska nám otvárala bočnú bránu, sa vytratila. Akoby sa vytratila spolu s poslednými preživšími.
Hanbou Slovenska je tri roky zatvorená expozícia „Tragédia slovenských Židov“ pre technické problémy. Chyba nie je na poľskej strane.
Na záver krátky text jednej šéfredaktorky Nového Blesku z roku 2004/2005, z prvého čísla, zo strany 41:
„Tehlové baraky. Chlad. Aleja topoľov. Vietor. Zamurované okná. Smrad. Nemecké rozkazy. Odpad. Horiace telá. Plač. Čierne vtáky. Blato. Hanba. (Koho?). Halt! Cyklón B. Hmla. Ostnatý drôt s vysokým napätím. Peklo. Kúdoly živého dymu. Hlad. Popravisko. Potupa. Koľajnice. Dážď. Väzenie. Močiare. Vytetované číslo. Smútok. Výstrel. Zúfalstvo. Týfus. Zima. Múry. Ľad. Dobytčie vagóny. Tragédia. Klietka. Veľké oči. Strach. Násilie. Strach. Pán a pes. Strach. Strach. Strach. Strach. Smrť.
Kto nevidel, nepočul, necítil, nevidí, nepočuje, necíti ten STRACH.
Bože, odpusť nám, lebo nevieme, čo činíme!“
Takto nejako to cítim aj ja po dvadsiaty piaty, či dvadsiaty šiestykrát.
Za PK Človek a spoločnosť: Zuzana Rybová
