Ivona Kozániová

Biológia I.A, I.S

ORGANIZMY A ICH ŽIVOTNÉ PROSTREDIE

1. Organizmus a prostredie

Každý organizmus je súčasťou prírodného prostredia. Organizmy prijímajú z prostredia látky a energiu, z ktorých budujú svoje telo a udržiavajú životné procesy.
Po určitom čase hynú a dochádza k rozkladu ich tela. Jednoduché látky sa vracajú späť do prostredia podobne ako energia, ktorá sa pritom uvoľňuje. Tým je zabezpečený kolobeh látok a tok energie v prírode.

Súlad s prostredím je pre organizmy existenčne dôležitý. Pokiaľ sú podmienky vyhovujúce a dlhodobo stabilné dochádza k upevňovaniu špecializácie druhu na určitý spôsob života v konkrétnom prostredí. Ak sa podmienky zmenia a stanú sa neprijateľnými, organizmy neprospievajú a v krajnom prípade hynú. Na dlhodobé zmeny prostredia sa organizmy dokážu adaptovať (prispôsobiť) zmenou životných prejavov alebo telesných znakov.

1. 1. Životné prostredie a jeho zložky

Prečo môžu organizmy žiť iba v určitom type prostredia?

Ktoré zložky prostredia sú existenčne dôležité pre všetky živé organizmy?

Ktoré organizmy a akým spôsobom ovplyvňujú svoje životné prostredie?

Kľúčové pojmy:

abiotické a biotické faktory prostredia, podmienky a zdroje prostredia, slnečné žiarenie, vzduch, voda, pôda, primárna biomasa, svetelná energia, energia chemických väzieb

Životné prostredie organizmov (biotop) tvorí súhrn neživých – abiotických a živých – biotických faktorov. Sú základným predpokladom prítomnosti organizmov v prostredí. Zložky prostredia, ktoré ovplyvňujú životné procesy a prejavy organizmov, sa nazývajú podmienky (napr. teplo, svetlo, prúdenie vody). Zložky, ktoré organizmy spotrebúvajú, sú zdroje (napr. potrava, voda, kyslík, energia).

1. 1. 1. Abiotické faktory prostredia

Abiotické faktory tvoria neživé zložky prostredia. Patrí k nim slnečné žiarenie, vzduch, voda a pôda.

slnečné žiarenie	zdroj svetelnej energie	základná podmienka fotosyntézy
slnečné žiarenie	zdroj tepla	ovplyvňuje rýchlosť a priebeh životných procesov
voda	súčasť tiel organizmov	transport látok v organizme
	rozpúšťadlo	podmienka chemických procesov
	zdroj H₂	podmienka fotosyntézy
	zdroj O₂	dýchanie vodných organizmov
	životné prostredie	podmienka života vodných organizmov
vzduch	zdroj O₂ (21%)	podmienka dýchania
	zdroj CO₂ (0,03%)	podmienka fotosyntézy
	zdroj N₂ (78%)	podmienka syntézy bielkovín
pôda	zdroj anorganických látok	súčasť výživy organizmov
	zdroj organických zvyškov	potrava pre rozkladače
	životné prostredie	upevnenie koreňových sústav rastlín
	životné prostredie	podmienka života pôdnych organizmov

Abiotické faktory ako zdroj prostredia

Slnečné žiarenie je zdrojom energie potrebnej na fotosyntézu. Fotosyntéza je základný životný dej na Zemi, pri ktorom sa premieňa svetelná energia Slnka na energiu chemických väzieb viazanú v organických látkach. V tejto podobe ju môžu využívať všetky živé organizmy na svoje životné procesy. Fotosyntéza prebieha v zelených častiach rastlín, v ktorých svetelnú energiu zachytáva zelené farbivo – chlorofyl.

Rastliny prijímajú zo vzduchu kyslík a oxid uhličitý. Kyslík využívajú rastliny
na dýchanie (tak ako všetky živé organizmy). Oxid uhličitý prijímaný listami a voda prijímaná koreňovou sústavou z pôdy, sú nevyhnutné na fotosyntézu. Pomocou svetelnej energie sa z nich tvoria organické látky, z ktorých rastlina buduje svoje telo a udržuje metabolizmus.

Organická hmota, ktorú rastlina vyprodukuje, tvorí primárnu biomasu (produkciu). Je to organická hmota, ktorá priamo (bylinožravé), alebo nepriamo (mäsožravé) tvorí základ výživy ďalších organizmov.

Energia na životné procesy sa z organických látok uvoľňuje v procese dýchania.

Abiotické faktory ako podmienka prostredia

Slnečné žiarenie ovplyvňuje život organizmov aj tým, že vytvára rozličné životné podmienky. Striedaním dňa, noci a ročných období sa mení svetelný režim v prírode, ako aj teplota prostredia. Nároky organizmov na svetlo sú rôzne. V horných vrstvách lesa sú svetlomilné, v dolných vrstvách tieňomilné rastliny. S dĺžkou svetelnej fázy počas dňa súvisí pri živočíchoch najmä ich aktivita. Podľa toho ich rozdeľujeme na denné, súmračné a nočné.

Tieňomilným rastlinám škodí nadbytok svetla. Vystavenie rastliny žijúcej v tieni intenzívnemu osvetleniu spôsobí stres a výsledkom je jej chradnutie. Intenzita svetla ovplyvňuje aj životný cyklus rastlín, napr. väčšina lesných bylín kvitne skoro na jar, kým stromy nemajú rozvinuté listy.

Sezónne zmeny v dĺžke a v intenzite svetla vplývajú pri živočíchoch napr. na dozrievanie pohlavných buniek, výmenu peria alebo srsti, hromadenie tuku a vyvolávajú sezónne sťahovanie (migráciu).

Na priebeh životných procesov a aktivitu organizmov výrazne vplýva aj teplota prostredia. V priebehu evolúcie sa organizmy adaptovali na rozličné teplotné podmienky svojím správaním, životným cyklom aj telesnými znakmi.

V chladných oblastiach sú rastliny menšie, majú husté chĺpky, rastú pri zemi. Nepriaznivé obdobie prežívajú pomocou podzemných orgánov (hľuzy, cibule). Hmyz má chĺpky, šupiny, tvorí zámotky, vtáky majú hustejšie perie, cicavce srsť a hrubšiu vrstvu podkožného tuku.

Podľa nárokov na vodu v prostredí rozlišujeme suchomilné, vlhkomilné a vodné rastliny. Suchozemské rastliny prijímajú vodu koreňmi. Množstvo vody v tele regulujú vyparovaním, uzatváraním prieduchov, voskovými povlakmi listov, tvorbou zásob vody (sukulenty).

Živočíchy chráni pred nadmerným vlhkom kutikula, husté mastné perie alebo srsť.
Pri nedostatku vody niektoré obmedzujú pohybovú aktivitu (ryby a žaby zaliezajú do bahna, ulitníky zatvárajú ulitu viečkom, pôdne živočíchy zaliezajú hlbšie do zeme).

Podobne ako voda aj fyzikálne a chemické vlastnosti vzduchu významne ovplyvňujú charakter životného prostredia. Dôležitým faktorom je hustota, teplota a prúdenie vzduchu. Vzduch má malú hustotu a nosnosť, preto sa v ňom organizmy trvalo nevyskytujú. Vzdušné prúdenie umožňuje opeľovanie rastlín, rozširovanie výtrusov, semien, hmyzu, pavúkov.

Pôda má význam ako stanovište rastlín. Sú v nej koreňové sústavy, ktorými čerpajú rastliny živiny a upevňujú sa v pôde. Pre rastliny sú dôležité fyzikálne a chemické vlastnosti pôdy, a to pórovitosť, vlhkosť, priepustnosť pre vodu, obsah solí, pH.

Pôda je životným prostredím pre pôdne organizmy (edafón). V hornej vrstve rozkladajú odumreté zvyšky organizmov. Podieľajú sa aj na tvorbe humusu, ktorý významne ovplyvňuje úrodnosť pôdy a tým množstvo rastlinnej potravy pre bylinožravé živočíchy.

1. 1. 2. Biotické faktory prostredia

Všetky živé organizmy, ktoré vplývajú na organizmus, predstavujú biotické faktory prostredia.

Súbor organizmov žijúcich spoločne v tom istom prostredí a vtom istom čase vytvára spoločenstvo (biocenózu). Druhová rozmanitosť – druhová diverzita (počet druhov), ako aj počet jedincov v spoločenstve závisí od viacerých faktorov. Môže sa meniť v dôsledku zmien abiotických faktorov, napr. v súvislosti so zmenami ročných období.

Na rozhraní dvoch spoločenstiev (napr. lúka – les) je druhová diverzita väčšia. Je to prechodné pásmo, v ktorom sa vyskytujú jedince oboch spoločenstiev. Menej druhov sa vyskytuje v prostredí, ktoré má chudobné zdroje alebo extrémne abiotické faktory.

Medzi organizmami, ktoré spolu tvoria jedno spoločenstvo, sú zložité vzájomné vzťahy. Vyplývajú najmä z nárokov na priestor a potravu, na ktoré sú jednotlivé druhy adaptované. Nazývame ich ekologická nika. V spoločenstve spravidla nemôžu trvalo prospievať dva druhy s identickou ekologickou nikou. Každý druh má vo svojom prostredí špecifické postavenie a jedinečné funkcie.

Organizmy toho istého druhu, ktoré žijú spoločne na to istom mieste a vtom istom čase, tvoria populáciu. Populáciu charakterizujú vlastnosti:

veľkosť	absolútny počet všetkých jedincov v populácii	veľké populácie – väčšia schopnosť prežiť a prispôsobiť sa zmenám prostredia
		malé populácie - ohrozené
hustota	počet jedincov na jednotku plochy	počet lienok na 1 km² lúky
	počet jedincov na jednotku objemu	počet črievičiek v 1 l vody
priestorová štruktúra	rozmiestnenie v prostredí	rovnomerné – vysádzané rastliny
		náhodné – stromy v lese
		zhlukovité – mravenisko, trsy trávy a pod.
veková štruktúra	zastúpenie jedincov rôzneho veku	veľa mladých jedincov – rozvoj populácie
		prevládajú staré jedince – populácia vymiera
pohlavná štruktúra	zastúpenie samcov a samíc	určuje rast populácie
populačný rast	pomer medzi počtom narodených a uhynutých jedincov	zvyšovanie počtu novonarodených jedincov sa viaže na priaznivé abiotické podmienky
		rast brzdia nepriaznivé podmienky (choroby, parazity, málo potravy a priestoru)

Zhrnutie

Životné prostredie organizmov tvoria abiotické a biotické faktory. Poskytujú zdroje látok a energie na životné procesy a vytvárajú podmienky na ich priebeh. K abiotickým faktorom patrí slnečné žiarenie (svetlo a teplo), voda, vzduch a pôda. Ich fyzikálne a chemické vlastnosti ovplyvňujú výskyt jednotlivých druhov organizmov v prostredí.

Živé organizmy predstavujú biotické faktory. Organizmy žijúce spoločne v tom istom čase na tom istom mieste tvoria spoločenstvo.

Každý druh má na svoje životné prostredie špecifické nároky – ekologickú niku.

Spoločenstvo tvoria jedince jednej alebo viacerých populácií. Populáciu tvoria jedince rovnakého druhu.

Otázky a úlohy:

Charakterizujte abiotické faktory prostredia.
Aký význam má slnečné žiarenie pre existenciu života na Zemi?
Podľa obrázka opíšte proces premeny látok a energie.
Uveďte príklady organizmov s odlišnými nárokmi na svetlo a teplo.
vysvetlite, ako sa rastliny prispôsobili životu v chladnom prostredí.
Aký význam má voda pre živé organizmy?
Charakterizujte spoločenstvo. Ktoré faktory vplývajú na druhovú diverzitu?
Ktoré vlastnosti populácie sú dôležité na jej existenciu?

Námety na samostatné práce, referáty a projekty:

Rastliny a teplo. Vyhľadajte v atlase vysokohorské a tropické rastliny. Porovnajte ich telesné znaky. Ako sa prispôsibili odlišným teplotným podmienkam? Pracujte v skupine a prezentujte svoje zistenia.

Spoločenstvo a populácia. Charakterizujte vybrané spoločenstvo z hľadiska druhovej diverzity. Označte druhy, ktoré majú podobnú ekologickú niku. Zistite, ktorými nárokmi na prostredie na líšia.

1. 2. Vzťah organizmu a prostredia

Uveďte príklady organizmov úzko špecializovaných na svoje životné prostredie.

Čím sa líši parazitizmus a symbióza?

Charakterizujte pojem ekosystém. Čím sa odlišuje od spoločenstva?

Kľúčové pojmy:

tolerancia organizmu, limitujúci faktor, ekologická valencia, pesimum, optimum, kozmopolitný organizmus, bioindikátor, adaptácia, parazitizmus, symbióza, konkurencia, predácia, komenzalizmus, ekosystém

Nároky organizmov na množstvo vody, svetla, potravu alebo čistotu prostredia sú rôzne.

Schopnosť znášať rôzne podmienky prostredia je tolerancia (znášanlivosť). Jej rozsah určuje ekologická valencia. Je to rozpätie hodnôt ekologického faktora od minima (najnižšia hodnota) až po maximum (najvyššia) hodnota). Organizmom sa darí najlepšie v oblasti optima. Faktor, ktorého hodnoty sú za hranicami minima alebo maxima, obmedzuje vývin a život organizmu. Stáva sa limitujúcim faktorom. Ak má napr. rastlina dostatok svetla a živín, ale nedostatok vody, nebude prospievať.

Hraničné podmienky – pesimum limitujúcich faktorov (sucho, chlad, nedostatok živín) väčšinou lepšie znášajú zdravé a mladé organizmy ako staré a choré jedince.

Organizmy, ktoré dobre znášajú rozdielne podmienky prostredia, majú širokú ekologickú valenciu. Patria k nim hojne rozšírené – kozmopolitné rastliny alebo živočíchy (baktérie, niektoré druhy hmyzu, hlodavce, buriny). Organizmy úzko špecializované
na ktorýkoľvek faktor prostredia majú úzku ekologickú valenciu. Sú to organizmy, ktoré žijú iba na určitých stanovištiach (kamzík, šafrán). Organizmy s nízkou toleranciou k podmienkam prostredia sa nazývajú bioindikátory. Spravidla rýchlo reagujú na zmeny podmienok a tým poukazujú na určitú kvalitu prostredia.

Napr. mnohé druhy lišajníkov indikujú čisté prostredie, čučoriedka rastie na kyslých pôdach.

1. 3. Vzťahy medzi organizmami

Medzi členmi dvoch alebo viacerých populácií vznikajú medzidruhové vzťahy. Regulujú ich početnosť a tým udržiavajú rovnováhu. Medzidruhové vzťahy môžu byť:

- neutrálne

- kladné

- záporné

Neutrálne vzťahy medzi populáciami sú vtedy, ak sa populácie navzájom neovplyvňujú. Ich niky sú rozdielne. Napr. krt a čmeliak.

Pozitívne vzťahy medzi populáciami sú vtedy, ak aspoň jedna populácia má
zo vzťahu prospech ale zároveň žiadna populácia nie je vzťahom poškodená (symbióza, komenzalizmus).

Medzi populáciami je negatívny vzťah vtedy, ak aspoň jedna populácia je vzťahom poškodená (konkurencia, predácia, parazitizmus).

neutralizmus	vzťah medzi druhmi s rozdielnymi ekologickými nikami v spoločnom prostredí	organizmy sú od seba nezávislé	tráva - ďateľ
konkurencia	vzťah medzi druhmi s rovnakou ekologickou nikou	slabší druh je z prostredia vytláčaný	buriny – pestované rastliny
predácia	vzťah predátora a koristi predátor je spravidla väčší, jeho populácia je menšia	predátor sa živý korisťou, ktorú loví a zabíja	kaňa – hraboš pavúk - mucha
parazitizmus	vzťah parazita a hostiteľa parazit je menší, často sa vyvíja cez medzihostiteľa	parazit odčerpáva hostiteľovi živiny, brzdí jeho životné procesy, nezabíja ho	kliešť – cicavce pijavica – kôň pásomnica – ošípaná – človek
symbióza	vzájomne prospešný, trvalý vzťah dvoch rôznych druhov	lišajník – organizmus odlišný od rias aj húb, ktoré ho tvoria	riasa tvorí organické látky, huba poskytuje vodu
symbióza	vzájomne prospešný, trvalý vzťah dvoch rôznych druhov	výživa, životné prostredie	baktérie v tráviacej sústave bylinožravých živočíchov rozkladajúce celulózu
komenzalizmus	vzťah, z ktorého má jeden druh úžitok a druhému neškodí	rastlina využíva inú rastlinu ako oporu	epifyt (orchidea) rastie na strome brečtan využíva strom

1. 4. Ekosystém

Ekosystém je tvorený živými a a neživými zložkami krajiny. Medzi jednotlivými zložkami ekosystému sú vyvinuté veľmi zložité vzájomné vzťahy, ktoré sa prejavujú v procesoch výmeny látok, energie a informácií.

Živé organizmy sa týchto procesoch podieľajú prostredníctvom potravových (trofických) reťazcov. Potravový reťazec tvorí súvisiaca skupina organizmov, ktorá zabezpečuje prenos energie a látok z potravy. Jeden organizmus predstavuje zdroj energie
pre iný. Podľa miesta v potravovom reťazci a úlohu, ktorú majú v ekosystéme, delíme organizmy na producenty, konzumenty a reducenty.

producenty	pomocou svetelnej energie produkujú z jednoduchých anorganických zlúčenín (H₂O a CO₂) organickú hmotu (primárnu biomasu) = primárne producenty		zelené rastliny fotosyntetizujúce baktérie
konzumenty	I. stupeň – primárne konzumenty	živia sa rastlinami	bylinožravé živočíchy
	II. stupeň – sekundárne konzumenty	živia sa inými živočíchmi alebo parazitujú	menšie mäsožravé živočíchy parazity (hlísta, komár)
	III. stupeň –terciárne konzumenty	živia sa aj sekundárnymi konzumentmi	veľké predátory (dravé ryby, dravé vtáky, šelmy)
reducenty	živia sa exkrementmi a mŕtvymi telami producentov aj konzumentov, ktoré im poskytujú nevyužitú energiu		drobné pôdne organizmy, zdochlináre, huby, baktérie

Rozkladom a opätovným využívaním látok nevznikajú v prírode takmer žiadne odpady. Časť energie, spotrebujú organizmy na svoju životnú činnosť, časť sa uvoľňuje do prostredia vo forme tepla.

Medzi producentmi a konzumentmi sa vytvárajú pastevno-koristnícke potravové reťazce, na začiatku ktorých sú zelené rastliny. Rozkladné (detritové) potravové reťazce začínajú rozkladom odumretých látok a odumretých zvyškov producentov a konzumentov. Završujú ich mikroorganizmy, ktoré jednoduché látky vracajú do abiotickej zložky ekosystému. Špecifický typ potravového reťazca predstavuje parazitický vzťah parazita a hostiteľa.

V prírode sú organizmy spravidla súčasťou viacerých potravových reťazcov a podieľajú sa tak na vytváraní zložitých potravových sietí.

Do rastlín, ktoré sú na začiatku potravového reťazca sa môžu dostať škodlivé látky (hnojením, postrekmi proti škodcom, nečistotami vo vode). Prenášajú sa do tiel stále menšieho počtu konzumentov vyššieho rádu. Prostredníctvom potravového reťazca sa škodlivé látky hromadia v telách organizmov na vyšších stupňoch potravovej pyramídy.

Vývoj ekosystému

Kolobeh látok a tok energie sú základom fungovania ekosystému ako celku. Zdravý ekosystém sa dokáže prispôsobiť zmenám. Životné podmienky v ekosystéme sa v priebehu dlhých časových období (niekoľko desiatok až stoviek rokov) menia. Závisia najmä od zmien abiotických faktorov (zmeny klímy, kvality ovzdušia, vody, činnosti človeka a pod.). Aj náhle narušenie pôvodného ekosystému (napr. vplyvom prírodnej katastrofy alebo negatívneho zásahu človeka) spôsobuje radikálnu zmenu prírodných podmienok.

Zmeny abiotických podmienok vyvolávajú zmeny v zložení populácií a spoločenstiev. Vývoj ekosystému, ktorý trvá dlhšie ako jeden rok a dochádza počas neho k zásadným zmenám spoločenstiev na určitom mieste sa nazýva ekologická sukcesia.

Primárna sukcesia prebieha na miestach, ktoré ešte neboli osídlené organizmami (holé skaly, lávové polia). Obnova poškodeného ekosystému, napr. po veternej smršti, páde lavíny, ropnej havárii v mori a pod. prebieha sekundárnou sukcesiou.

Ekosystém počas sukcesie prechádza viacerými fázami. Mladý ekosystém je charakteristický menšou druhovou diverzitou s prevládajúcimi negatívnymi medzidruhovými vzťahmi. Keď ekosystém dozrieva celý systém sa stabilizuje. Ekosystém je druhovo bohatší, s prevahou zložitých kladných vzťahov podporujúcich prežitie druhov. Ekosystém, ktorý dosiahne dynamickú rovnováhu medzi abiotickými a biotickými faktormi, nazývame klimaxový.

Zhrnutie

Ekologická valencia vyjadruje rozsah podmienok prostredia, ktoré je schopný organizmus tolerovať. Faktor, ktorého hodnoty prekračujú maximum alebo minimum je limitujúci. Organizmy so širokou ekologickou valenciou voči väčšine faktorov sú kozmopolitné, organizmy s úzkou valenciou – bioindikátory sú špecializované
na konkrétne podmienky.

Medzi organizmami sú rozličné pozitívne (komenzalizmus, symbióza), negatívne (predácia, parazitizmus, konkurencia) aj neutrálne vzťahy. Pomáhajú regulovať rovnováhu v biotickej zložke prostredia.

Ekosystém je základná funkčná jednotka prírody. Tvorí ho abiotická a biotická zložka, medzi ktorými prebieha výmena látok a tok energie. Prostredníctvom potravových reťazcov to zabezpečujú producenty, konzumenty a reducenty.

Ekosystém sa neustále mení. Jeho vývoj sa nazýva ekologická sukcesia, smeruje k dosiahnutiu rovnováhy – klimaxu.

Otázky a úlohy:

1. Na príklade vysvetlite pojem ekologická valencia.

2. Ktoré organizmy považujeme za kozmopolitné a ktoré za bioindikátory?

3. Uveďte príklady pozitívnych a negatívnych vzťahov medzi populáciami.

4. Akú úlohu majú v ekosystéme producenty, konzumenty a reducenty?

5. Porovnajte pastevno-koristnícke a rozkladné reťazce.

6. Aký je rozdiel medzi potravovým reťazcom, potravovou sieťou a pyramídou?

7. Na príklade opíšte vývoj a obnovu poškodeného ekosystému.

Námety na samostatné práce, referáty a projekty:

· Charakteristika vybraného suchozemského ekosystému – dlhodobý projekt.
Na základe vlastných pozorovaní a informácií získaných z literatúry a z internetu vypracujte charakteristiku vybraného suchozemského ekosystému (les, lúka a pod.)
vo vašom okolí.

Zamerajte sa na:

o opis abiotických podmienok

o štádium vývoja

o zloženie spoločenstva a prispôsobenie jednotlivých druhov neživým
podmienkam

o vzťahy medzi populáciami

o zostavenie potravového reťazca a potravovej siete

Pracujte v skupinách a úlohy si rozdeľte. Pripravte záverečnú prezentáciu s využitím prezentačného softvéru (napr. Power Point) alebo vo forme posteru, fotoalbumu, videofilmu a pod.

Prehľad systému živej prírody

            Všetky živé organizmy majú základné znaky a vlastnosti spoločné. V priebehu evolúcie sa život rozvinul do množstva foriem. Rôzne stupne zložitosti telesnej organizácie a pestré životné prejavy vytvárajú nekonečnú rozmanitosť živej prírody. Podobnosti a odlišnosti sú základom na triedenie (klasifikáciu) a usporiadanie živých organizmov
do systému. Je to nevyhnutné kvôli orientácii v množstve nahromadených poznatkov.

            V najstarších systémoch boli organizmy usporiadané podľa rôznych, často ľubovoľne zvolených nápadných znakov. Boli to umelé systémy. V 18. storočí vznikali prirodzené systémy, ktoré zohľadňovali najmä vonkajšie morfologické znaky. Súčasná systematika (taxonómia) vychádza z fylogenetickej príbuznosti organizmov. Každý organizmus má v systéme svoje miesto, ktoré vyjadruje jeho príbuzenské vzťahy s inými organizmami.
Pri klasifikácii sa využívajú aj prostriedky genetiky, biochémie, molekulovej biológie a ekológie.

            Organizmy zatrieďujeme do systematických jednotiek – taxónov. Základnou systematickou jednotkou je druh. Má rodové a druhové meno (napr. medveď hnedý). Takéto dvojslovné pomenovanie – binomickú nomenklatúru – zaviedol švédsky prírodovedec Carl Linné. Vo svojom najvýznamnejšom diele Systema naturae (Systém prírody – 1735) pomenoval, zaradil a opísal všetky vtedy známe organizmy. Poznanie miesta jednotlivých organizmov v systéme živej prírody umožňuje pochopiť ich postavenie medzi ostatnými organizmami, ako aj význam v evolúcii.

            Systém živých organizmov nie je nemenný. Ovplyvňujú ho nové poznatky biologických vied, na základe ktorých sa neustále mení, dopĺňa a upresňuje. Preto uvádzame iba orientačný prehľad základných skupín organizmov, ktoré sa budú spomínať v učebnici.

nebunkové organizmy

vírusy (Vira)

rozdelenie podľa:

nukleovej kyseliny

hostiteľa

rastlinné vírusy

RNA – vírusy

živočíšne vírusy

DNA – vírusy

bakteriálne vírusy - bakteriofágy

prokaryotické organizmy

ríša: Monera

baktérie (Bacteria)

vzťahu k O₂

spôsobu získavania uhlíka

tvaru

aeróbne

autotrofné

guľovité

tyčinkovité

anaeróbne

heterotrofné

parazitické

špirálovité

saprofytické

vláknité

sinice (Cyanobaktérie)

eukaryotické organizmy

ríša:

jednobunkovce

(Protista)

prvoky

(Protozoa)

meňavkobičíkovce

(Sarcomastigophora)

bičíkovce

koreňonožce

meňavky

dierkavce

mrežovce

slncovky

výtrusovce (Apicompexa)

nálevníky (Ciliophora)

riasy

(Algae)

rozsievky (Bacillariophyceae)

červenoočká (Euglenophyta)

vlastné zelené riasy (Chlorophyceae)

ríša:

huby

(Fungi)

slizovky (Myxomycota)

vlastné huby

(Eumycota)

spájavé huby (Zygomycetes)

vreckaté huby (Ascomycetes)

bazídiové huby (Basidiomycetes)

ríša:

rastliny

(Plantae)

nižšie rastliny (Thallobionta ) – riasy (Algae)

vyššie rastliny

(Cormobionta)

výtrusné rastliny (Sporophyta)

semenné rastliny (Spermatophyta)

ríša:

živočíchy

(Animalia)

dvojlistovce (Diblastica)

(hubky, pŕhlivce)

trojlistovce (Triblastica)

prvoústovce (ploskavce, hlístovce, mäkkýše, obrúčkavce, článkonožce)

druhoústovce (ostnatokožce, chordáty)

Príklad zaradenia rastliny do taxonomických jednotiek:

taxón

ríša

rastliny

Plantae

podríša

vyššie rastliny

Cormobionta

oddelenie

borovicorasty

Pinophyta

trieda

ihličnany

Pinopsida

rad

borovicotvaré

Pinales

čeľaď

borovicovité

Pinaceae

rod

smrek

Picea

druh

smrek obyčajný

Picea abies

Príklad zaradenia živočícha do taxonomických jednotiek:

taxón

ríša

živočíchy

Animalia

kmeň

chordáty

Chordata

podkmeň

stavovce

Vertebrata

trieda

vtáky

Aves

rad

spevavce

Passeriformes

čeľaď

drozdovité

Turdideae

rod

drozd

Turdus

druh

drozd plavý

Turdus philomelos

Ríša: rastliny (Plantae)

podríša: nižšie rastliny(Thallobionta ) – riasy (Algae)

vývojová vetva

oddelenie

trieda

druh

červená

červené riasy (Rhodophyta)

hnedá

rôznobičíkaté riasy

(Heterokontophyta)

rozsievky (Bacillariophyceae)

hnedé riasy – chaluhy (Phaeophyceae)

zelená

červenoočká (Euglenophyta)

zelené riasy

(Chlorophyta)

vlastné zelené riasy

(Chlorophyceae)

spájavky

(Conjugatophyceae)

chary

(Charophyceae)

podríša: vyššie rastliny (Cormobionta)

výtrusné rastliny (Sporophyta)

oddelenie

trieda

druh

machorasty

(Bryophyta)

pečeňovky (Hepaticopsida)

machy (Muscopsida)

plavúňorasty (Lycopodiophyta)

plavúne (Lycopodiopsida)

prasličkorasty (Equisetophyta)

prasličky (Equisetopsida)

sladičorasty (Polypodiophyta)

sladiče (Polypodiopsida)

semenné rastliny (Spermatophyta)

oddelenie

trieda

čeľaď

druh

borovicorasty (Pinophyta)

nahosemenné rastliny

ginká (Ginkgoopsida)

ihličnany (Pinopsida)

magnóliorasty

(Magnoliophyta)

krytosemenné rastliny

dvojklíčnolistové

(Magnoliopsida)

leknovité

iskerníkovité

pŕhľavovité

konopovité

bukovité

mrlíkovité

čajovníkovité

kapustovité

lipovité

ružovité

bôbovité

mrkvovité

ľuľkovité

hluchavkovité

astrovité

jednoklíčnolistové

(Liliopsida)

lipnicovité

kosatcovité

ľaliovité

vstavačovité

Ríša: živočíchy (Animalia)

kmeň

trieda

dvojlistovce

(Diblastica)

hubky

(Porifera)

pŕhlivce

(Cnidaria)

polypovce

(Hydrozoa)

medúzovce

(Scyphozoa)

štvorhranovce

(Cubozoa)

koralovce

(Anthozoa)

trojlistovce (Triblastica)

kmeň

trieda

prvoústovce (Protostomia)

ploskavce

(Plathelminthes)

ploskulice (Turbellaria)

motolice (Trematodes)

pásomnice (Cestodes)

hlístovce

(Nematoda)

mäkkýše

(Mollusca)

ulitníky (Gastropoda)

lastúrniky (Bivalvia)

hlavonožce (Cephalopoda)

obrúčkavce

(Annelida)

máloštetinavce (Oligochaeta)

mnohoštetinavce (Polychaeta)

pijavice (Hirudinea)

trojlistovce (Triblastica)

prvoústovce (Protostomia)

kmeň

podkmeň

trieda

rad

článkonožce

(Arthropoda)

trilobity

klepietkavce

(Chelicerata)

hrotnáče Merostomata)

Pavúkovce (Arachnoidea)

pavúky

kosce

roztoče

kôrovce

(Crustacea)

rakovce

(Malacostraca)

šesťnožce

(Hexapoda)

hmyz (Insecta)

bezkrídly

krídlatý

druhoústovce (Deuterostomia)

kmeň

trieda

ostnatokožce

(Echinodermata)

hviezdovky (Asteroidea)

ježovky (Echinoidea)

holotúrie (Holothuroidea)

hadovice (Ophiuroidea)

druhoústovce (Deuterostomia)

kmeň: chordáty (Chordata)

podkmeň

trieda

plášťovce

(Tunicata)

ascídie (Ascidiaceae)

kopijovce

(Cephalochordata)

stavovce

(Vertebrata)

nadtrieda: kruhoústnice (Cyclostomata)

mihule (Cefalapsidy)

nadtrieda: čeľustnatce(Gnathostomata)

drsnokožce (Chondrichtyes)

žralokovidné

rajovidné

chiméry

ryby (Osteichtyes)

lúčoplutvovce

násadcoplutvovce

obojživelníky

(Amphibia)

mlokotvaré

žaby

plazy

(Reptilia)

korytnačkotvaré

šupináče

hady

jaštery

krokodílotvaré

hatériotvaré

vtáky (Aves)

pravtáky

pravé vtáky

bežce

plavce

letce

cicavce (Mammalia)

vajcorodce

vačkovce

placentovce

ŽIVOT A VODA

2. Život v sladkých vodách

Voda je kolískou života na našej planéte, má výnimočné vlastnosti, ktoré sú pre život rozhodujúce. Prvé organizmy sa objavili práve vo vodnom prostredí, mnohé v ňom zostali a rozvinuli sa do rozmanitých a pestrých foriem. Ani tie, ktoré našli v priebehu evolúcie vhodné podmienky pre svoj život na súši, sa od vody nikdy úplne neodpútali a mnohé sa do nej opäť vrátili. Rastliny bez vody vädnú, ich semená nevyklíčia. Huby potrebujú vlhko a živočíchy sa
v čase sucha sťahujú bližšie k vodným nádržiam.

Všetky organizmy bez výnimky potrebujú vodu pre svoj život. Je dôležitou súčasťou ich buniek a ako rozpúšťadlo aj podmienkou látkovej premeny.

Pre veľkú skupinu organizmov je voda životným prostredím, ktoré poskytuje dostatok potravy, úkryt aj ochranu. Vo vode a pri vode žijú zástupcovia všetkých základných skupín rastlinných a živočíšnych organizmov. Bohatý život viazaný na vodné prostredie môžeme pozorovať aj pod mikroskopom.

2. 1. Vodný ekosystém

Ktoré abiotické faktory sú rozhodujúce pre život organizmov?

Čo tvorí ekosystém a čo spoločenstvo?

Ako navzájom súvisí kolobeh látok a tok energie v ekosystéme?

Kľúčové pojmy: sladká voda, morská voda, braktická voda, kyslík, oxid uhličitý, teplota vody, prienik svetla, pohyb vody, prúdenie, abiotické a biotické faktory, vodné spoločenstvá, kolobeh látok, : stojaté vody, tečúce vody, mokrade, pramene, baktérie, bezstavovce, stavovce, autotrofná výživa, heterotrofná výživa, fotosyntéza, cyanobaktérie, planktón, fytoplanktón, zooplanktón, primárna biomasa, filtrácia.

Všetky typy vodných ekosystémov sú významnou a nenahraditeľnou súčasťou prírody, ovplyvňujú charakter krajiny kdekoľvek na svete. Vodné ekosystémy sú mnohotvárne a poskytujú rozmanité životné podmienky. Líšia sa v prvom rade svojimi chemickými a fyzikálnymi vlastnosťami, ktoré tvoria abiotické podmienky prostredia.

Vo vode sú rozpustené minerálne látky v podobe solí v rôznom pomere a koncentrácii.
V závislosti od chemického zloženia rozlišujeme morskú vodu s vysokým obsah solí a sladkú vodu s nízkym obsahom solí. V ústiach riek sa sladká a slaná voda miešajú. Ide o brakické (zmiešané) vody.

Pre život vo vode je dôležitý aj obsah plynov, najmä kyslíka a oxidu uhličitého. Do vody sa dostávajú difúziou z ovzdušia alebo životnou činnosťou organizmov. Rastliny pri fotosyntéze spotrebúvajú oxid uhličitý a obohacujú vodu o kyslík. Ten potrebujú všetky organizmy na dýchanie, pričom do vody uvoľňujú oxid uhličitý. Procesy fotosyntézy a dýchania na seba nadväzujú a sú tak vo vode ako aj na súši predpokladom existencie života.

Fyzikálne faktory, najmä teplo, svetlo a pohyb vody dodávajú vodnému prostrediu charakteristické vlastnosti. Pestrosť života v moriach a oceánoch ovplyvňuje aj tlak vody
v závislosti od hĺbky, členitosť dna a vzdialenosť od pobrežia. Teplota vody je najmä vo veľkých hĺbkach v porovnaní s teplotou vzduchu pomerne stála. Len povrchové vody ovplyvňuje teplota vzduchu.

Prienik svetla cez vodu je dôležitý pre procesy fotosyntézy. Je závislý od viacerých faktorov, ale predovšetkým od hĺbky (svetlo preniká približne do hĺbky 200 m).

Pohyb vody je dôležitou podmienkou jej okysličovania, pomáha pri obohacovaní živinami. Mnohé organizmy využívajú prúdenie na pasívne premiestňovanie.

Pestrosť života v moriach a oceánoch ovplyvňuje aj tlak vody v závislosti od hĺbky, členitosť dna a vzdialenosť od pobrežia.

Súhrn všetkých abiotických podmienok určuje výskyt jednotlivých druhov rastlín a živočíchov v konkrétnom vodnom prostredí. Organizmy, ktoré tu žijú, tvoria vodné spoločenstvá. Ich vzájomné vzťahy sú založené predovšetkým na potravovej závislosti.

Rastliny v procese fotosyntézy premieňajú slnečnú energiu na chemickú energiu uloženú v organických látkach, z ktorých budujú svoje telo. Keďže sú schopné samé si tvoriť vlastné organické látky, ich výživa je autotrofná.

Rastliny predstavujú potravu a zdroj energie pre bylinožravé živočíchy, ktorými sa ďalej živia všežravé a mäsožravé živočíchy. Živočíchy prijímajú hotové organické látky, ich výživa je heterotrofná.

Heterotrofné organizmy, ktoré sa živia odumretými zvyškami organizmov (saprofyty), majú dôležitú úlohu v procesoch samočistenia vody. Rozklad organických zvyškov na jednoduché anorganické látky dokončujú baktérie a završujú tak kolobeh látok v prírode

Stojaté vody rôzne veľkých jazier, priehrad, rybníkov, pomaly tečúce toky riek, prudko sa valiace horské potoky a vodopády, podzemné a jaskynné riečky ako aj horúce a minerálne pramene a všetky typy mokradí predstavujú v závislosti od svojich fyzikálnych a chemických vlastností rôznorodé životné prostredie. Sladké vody obsahujú v porovnaní s morskou vodou oveľa menej solí, napriek tomu je ich chemické zloženie pestré v závislosti od horninového prostredia, ktorým voda prechádza. Obsah a množstvo látok v sladkých vodách môže kolísať. Vlastnosti a podmienky jednotlivých typov sladkovodných ekosystémov určujú, aké spoločenstvá organizmov v nich žijú. Druhová skladba sa líši aj v závislosti od konkrétneho miesta vo vodnom prostredí. Iné organizmy nájdeme na dne, iné pri hladine alebo v blízkosti brehu.

V bahnitom dne stojatých vôd žijú najmä baktérie, z bezstavovcov sú to viaceré druhy obrúčkavcov, mäkkýšov a kôrovcov. Vo vode sa voľne vznáša planktón, zložený zo siníc, rias, prvokov a drobných kôrovcov. Nájdeme tu rôzne druhy vodného hmyzu v rôznych štádiách vývinu. Zo stavovcov toto prostredie vyhovuje mnohým druhom rýb, obojživelníkom aj plazom. Stojaté vody sú bohaté na vegetáciu, ktorú zastupujú hlavne riasy.

Tečúce vody poskytujú odlišné životné podmienky. Horný tok je charakteristický rýchlym prúdom, čistou, studenou a dobre okysličenou vodou, kamene na dne sú väčšie. V tomto prostredí sa udržia iba organizmy, ktoré dokážu odolávať silnému prúdu. Vodné rastliny sa
v ňom vyskytujú zriedka Planktón tam chýba. Živočíchy sa zdržiavajú hlavne na dne a pri behoch. Na strednom a dolnom toku tečie voda pomalšie, obsahuje menej kyslíka, ale viac živín. Na dne je hrubá vrstva usadenín, kde môžu zakoreniť vodné rastliny. Žije tu množstvo bezstavovcov, ktorými sa živia ďalšie živočíchy.

Na brehoch stojatých a tečúcich vôd sú husté porasty brehového rastlinstva. Rastie tu veľa druhov bylín a drevín, ktoré svojimi koreňmi spevňujú brehy, poskytujú úkryt vodnému vtáctvu a vytvárajú vhodné podmienky na ich hniezdenie

Špecifické životné podmienky vďaka svojim osobitým fyzikálnym a chemickým vlastnostiam poskytujú horúce a minerálne pramene, na ktoré sa viažu úzko špecializované organizmy napríklad sírne baktérie. Podobne sa len veľmi málo druhov organizmov dokázalo adaptovať na život v podzemných vodách.

Nezastupiteľnú úlohu vo všetkých typoch vodného prostredia (výnimku tvoria len rýchlo tečúce vodné toky), má planktón. Je to pestrá skupina veľmi malých často mikroskopických organizmov rôzneho druhu, ktoré sa vznášajú vo vodnom stĺpci. Riasy a oveľa jednoduchšie sinice – cyanobaktérie, tvoria fytoplanktón. Svojou životnou činnosťou obohacuje vodu
o kyslík a predstavuje základ potravy drobných živočíchov ako sú jednobunkové prvoky, drobné kôrovce, larvy mäkkýšov a hmyzu, patriacich k zooplanktónu. Súčasťou zooplanktónu sú aj ikry rýb a vajíčka obojživelníkov. Dôležitú úlohu v procesoch samočistenia vody plnia heterotrofné organizmy živiace sa odumretými zvyškami organizmov a baktérie, ktoré dokončujú ich rozklad. Planktón predstavuje výživu pre množstvo vodných živočíchov od najmenších po tie najväčšie. Najčastejšie ho prijímajú filtrovaním z vody. Takto sa živia napríklad hubky, lastúrniky alebo larvy vodného hmyzu.

Zhrnutie:

Vodné ekosystémy sú dôležitou súčasťou prírody. Základné vodné ekosystémy sú morské a sladkovodné. Sladkovodné ekosystémy sa líšia fyzikálnymi a chemickými vlastnosťami a poskytujú podmienky pre život množstvu organizmov. Potravové vzťahy medzi vodnými organizmami sú základom pre udržanie biologickej rovnováhy. K biotickým podmienkam vo vodných ekosystémoch patrí prítomnosť a zloženie planktónu. Planktón tvoria drobné rastlinné a živočíšne organizmy alebo ich životné štádiá. Fytoplanktón produkuje primárnu biomasu a obohacuje vodu o kyslík. Spolu so zooplanktónom slúži ako potrava pre ďalšie živočíchy, ktoré ho filtrujú z vody.

Otázky a úlohy:

Ktoré fyzikálne a chemické vlastnosti vody sú dôležité pre existenciu života vo vode?
Ktoré abiotické faktory charakterizujú jednotlivé typy vodných ekosystémov?
Porovnajte rôzne typy sladkovodných ekosystémov.
Aké organizmy tvoria planktón?
Prečo sa riasy považujú za najvýznamnejšie producenty biomasy?
Porovnajte autotrofnú a heterotrofnú výživu organizmov.
Ktoré organizmy tvoria zooplanktón?
Akú funkciu vo vodnom ekosystéme majú baktérie?

Námety na samostatné práce, referáty a projekty:

Zooplanktón. Vyhľadajte na internete obrázky zástupcov zooplanktónu. Vytvorte ich fotogalériu.
Význam planktónu. Pokúste sa vysvetliť čo by sa stalo s jazerom (riekou), keby v dôsledku chemického znečistenia vyhynul všetok planktón.

2. 2. Vodné rastliny

Aké typy sladkých vôd poskytujú vhodné podmienky na rast rastlín?

Aký význam majú rastliny pre vodný ekosystém?

V čom spočíva základný rozdiel medzi autotrofnou a heterotrofnou výživou?

Kľúčové pojmy: autotrofná výživa, fotosyntéza, fytoplanktón, primárna biomasa, rozsievky, červenoočká, zelené riasy, nižšie rastliny, stielka, adaptácia, riasy, vláknitá a pletivová stielka, kolónie, články, uzly, pabyľka, pakorienky, palístky, kormus, vegetatívne orgány, koreň, stonka, list, reprodukčné orgány, výtrusnica, kvet, plod, semeno.

Zelené rastliny zabezpečujú pre vodné ekosystémy produkciu kyslíka, ako potrava sú zdrojom výživy a energie pre ostatné vodné organizmy. Okrem toho poskytujú vodným živočíchom úkryt, miesto na rozmnožovanie, vytvárajú tieň a zabraňujú prehrievaniu vody. K evolučne pôvodným vodným rastlinám patria predovšetkým riasy. Ostatné rastliny sa životu vo vodnom prostredí postupne prispôsobili.

2.2.1 Riasy (Algae)

Riasy sú autotrofné, prevažne vodné organizmy rozdielnej veľkosti
od mikroskopických, jednobunkových až po takmer 60 m dlhé, makroskopické morské druhy. Ich telo tvorí jednoduchá, málo diferencovaná stielka (thallus) bez cievnych zväzkov a pravých orgánov. Preto ich zaraďujeme medzi nižšie rastliny. V priebehu vývoja (fylogenézy) dosiahla stielka rias rôzne stupne zložitosti.

Najjednoduchšia jednobunková, môže byť pohyblivá (červenoočko) alebo nepohyblivá (chlorela). Prechodným štádiom medzi jednobunkovými a mnohobunkovými organizmami sú kolónie. Tvoria ich aj mnohé jednobunkové riasy (rozsievky, váľač gúľavý). Stielka mnohobunkových rias je vláknitá (závitnicovka), rúrkovitá (halimeda) alebo pletivová (chary).

Váľač gúľavý tvorí guľovitú kolóniu s počtom asi 20 000 jednotlivých buniek veľkosti špendlíkovej hlavičky. Bunky sú vzájomne spojené gélovými mostíkmi. Vo vnútri materskej kolónie vznikajú zárodky nových kolónií, ktoré sa z nej prasknutím uvoľnia.

Sladkovodné riasy sú väčšinou mikroskopické s jednobunkovou alebo vláknitou stielkou. Tvoria dôležitú súčasť fytoplanktónu. (viac sa o jednobunkových riasach dozviete v kapitole Mikrosvet).

Typickým zástupcom sladkovodných rias je vláknitá závitnicovka (Spirogyra) so špirálovito usporiadanými chloroplastami a žabí vlas (Cladophora), ktorého stielka tvorí väčšinou rozkonárené vlákno prichytené o podklad. Všetky látky potrebné pre život získavajú riasy z vody celým povrchom tela.

Mnohobunkové riasy sa rozmnožujú nepohlavne – úlomkami (žabí vlas) alebo pohlavne

Makroskopické druhy rias sa vyskytujú najmä v moriach (budeme sa im venovať
v kapitole Život v mori), ale niektoré druhy nájdeme aj v sladkých vodách. Patrí k nim napríklad zelená riasa chara (Chara) ktorá dorastá do jedného metra a tvorí husté porasty pri brehoch sladkých a zmiešaných sladkoslaných vôd. Jej pletivová stielka je diferencovaná a pripomína stavbu prasličky. Tvorí ju pabyľka, rozdelená na články a uzly, z ktorých vyrastajú štíhle palístky. K podkladu sa prichytáva pakorienkami. Podobnú stavbu tela má aj červená riasa žabie semä (Batrachospermum moniliforme), ktorá dosahuje menšie rozmery a žije len v čistých pramenistých vodách. Sladkovodné riasy sú vo vodnom prostredí najvýznamnejšími producentmi kyslíka a organickej hmoty. Pri premnožení však môžu negatívne ovplyvniť kvalitu vody.

Význam rias v posledných desaťročiach výrazne vzrastá. Vedci zistili, že obsahujú veľa vitamínov, minerálov, aminokyselín, chlorofylu a iných látok vo vyššej miere ako suchozemské rastliny. Ukazujú sa ako významný zdroj potravy pre kozmonautov (chlorela). Niektoré morské druhy rias sa konzumujú ako šalát (morský šalát). Vyrábajú sa z nich významné potravové doplnky, ktoré sa môžu používať aj pri liečbe niektorých ochorení (chlorela). Výťažky rias sa pridávajú aj do niektorých kozmetických prípravkov.

2.2.2 Vyššie rastliny a vodné prostredie

Stavba tela vyšších rastlín (Cormobionta) je zložitejšia. Ich telom je kormus (cormus), rozlíšený na vegetatívne orgány (koreň, stonka, listy) a reprodukčné orgány ( kvety, plody a semená). Vyššie rastliny sa na rozdiel od rias museli na život vo vode adaptovať. Ich pletivá a orgány sa vyvíjali v procese fylogenézy ako znaky suchozemských rastlín. Korene upevňujú rastlinu v pôde a zabezpečujú príjem vody a živín. Transport látok sa uskutočňuje cez cievne zväzky. Stavba kvetu a celý proces rozmnožovania zodpovedá suchozemským podmienkam. Napriek tomu sa niektoré druhy rastlín v priebehu evolúcie prispôsobili životu vo vodnom prostredí. Ich korene slúžia hlavne na ukotvenie a ukladanie zásobných látok. Stonky a stopky listov sú ohybné a dlhé v závislosti od hĺbky vody. Rastliny v stojatých vodách majú široké listy so vzduchovými bunkami, ktoré ich držia na hladine. Tak môžu zachytiť čo najviac slnečného žiarenia. Listy rastlín v tečúcich vodách sú tenké, zvyčajne zložito členené, aby kládli čo najmenší odpor.

Niektoré rastliny sú zakorenené v bahnitom dne. Iné, menej závislé na pôde, voľne plávajú na hladine alebo sa vznášajú vo vode. Korene rastlín, ktoré rastú na brehu vo vlhkej pôde sú hlboké, rozkonárené, prerastajú brehy a spevňujú ich.

V letnom období je v stojatých vodách hojne rozšírený červenavec plávajúci (Potamogeton natans) a červenavec kučeravý (Potamogeton crispus). Sú zakorenené
v bahnitom dne. Ich charakteristické vajcovité listy s dlhými stopkami plávajú na hladine. Z vody vyčnievajú klasovité súkvetia s drobnými nenápadnými kvetmi. Keď vodná nádrž vyschne, červenavec plávajúci vytvorí skrátené stonky a menšie listy. Podľa tejto schopnosti prispôsobiť sa životu vo vode aj na súši, sa označuje za obojživelnú rastlinu.

Na vodnej hladine pláva žaburinka menšia (Lemna minor). Vodu a živiny prijíma celým povrchom tela, priamo z listu vyrastá len jeden korienok. V lete sa vegetatívne rýchlo rozmnožuje a často pokrýva vodnú hladinu.

Typickou rastlinou stojatých vôd je aj vodomor kanadský (Elodea canadensis). Rastie rýchlo až do dĺžky niekoľkých metrov a rozmnožuje sa malými úlomkami. Často zatieňuje ostatné rastliny, odčerpáva živiny a pri premnožení spôsobuje zahnívanie vodných nádrží. Rýchly rast a jednoduchý spôsob rozmnožovania jej umožňuje rýchlo obsadzovať nové vodné priestory, kde často vytláča pôvodnú vegetáciu. Ide o inváznu rastlinu.

Vodné rastliny s veľkými listami plávajúcimi na vode sú lekno biele (Nymphaea alba) a leknica žltá (Nuphar lutea). Ich podzemky sú uložené v bahne stojatých alebo pomaly tečúcich vôd, dlhé a pevné stopky držia na hladine listy a kvety. Prieduchy majú na vrchnej strane. Lekno biele rastie len v čistých vodách a podobne ako leknica a je chránené.

Zhrnutie:

K vodným rastlinám patria riasy – nižšie rastliny a vyššie rastliny, ktoré sa na život vo vode adaptovali stavbou tela a spôsobom života. Niektoré žijú ponorené vo vode, iné plávajú na hladine alebo sú ukotvené na dne. Telo nižších rastlín – rias, tvorí jednoduchá stielka. Môže byť jednobunková alebo mnohobunková. Telo vyšších rastlín je kormus, rozčlenený na základné vegetatívne orgány – koreň, stonku, list a rozmnožovacie orgány – výtrusnice alebo kvety.
K vodným rastlinám patrí žaburinka, červenavec, vodomor, lekno a leknica. Vodné rastliny zabezpečujú pre vodné ekosystémy neustály prísun kyslíka, sú zdrojom energie a živín
pre vodné živočíchy.

Odporúčaný zdroj obrázkov vodných a pobrežných rastlín:

http://www.sazp.sk/bisel/vodne_a_pobrezne_rastliny.pdf

Otázky a úlohy:

Charakterizujte základné typy stielok rias.
Opíšte stavbu tela chary. Aký typ stielky je pre túto riasu typický?
Aký je význam rias vo vodnom prostredí?
Porovnajte stielku a kormus.
Ako sa vyššie rastliny prispôsobili životu vo vode?
Uveďte príklady vyšších vodných rastlín.

Námety na samostatné práce, referáty a projekty:

Užitočné riasy. Vyhľadajte na internete informácie o využívaní rias človekom. Pripravte si na túto tému referáty.
Invázne rastliny. Vodomor kanadský preniká do ekosystémov, kde sa pôvodne nevyskytoval a vytláča pôvodnú vegetáciu. Vyhľadajte viac informácií o inváznych rastlinách. Vysvetlite, prečo spôsobujú v ich novom prostredí problémy.

2. 3. Bezstavovce sladkých vôd

 

Ktoré živočíchy tvoria vodné spoločenstvá?

Aké funkcie majú živočíchy vo vodných ekosystémoch?

Ktorými základnými znakmi sa bezstavovce odlišujú od stavovcov?

 

Kľúčové pojmy: bezstavovce, hubky, pŕhlivce, lúčovitá súmernosť, dvojstranná súmernosť, polyp, medúza, polypovce, medúzovce, koralovce, nezmar hnedý, nožný disk, ramená, pŕhlivé bunky, rozptýlená nervová sústava, pučanie, gaméty, oplodnenie, obojpohlavný živočích, nepriamy vývin, priamy vývin, regenerácia

 

Stojaté alebo tečúce sladké vody poskytujú vhodné životné podmienky pre zooplanktón, pre jednoduché živočíchy s nenápadnými životnými prejavmi, ako aj pre aktívne predátory
s rozvinutými inštinktmi. Životu v sladkých vodách sa prispôsobili zástupcovia všetkých základných živočíšnych kmeňov bezstavovcov aj stavovcov. Niektoré z nich sú viazané na vodné prostredie trvalo, iné len v určitých štádiách svojho vývinu, ďalšie v ňom hľadajú potravu.

Z bezstavovcov nájdeme pod vodnou hladinou neforemné hubky, ktoré pripomínajú skôr konáre alebo kôru stromov, drobné a takmer neviditeľné pŕhlivce, červovité ploskavce, hlístovce a obrúčkavce, hojne sú zastúpené mäkkýše a najmä článkonožce. Bezstavovce sú živočíchy
bez chrbtice tvorenej stavcami, väčšinou s mäkkým telom zvyčajne chráneným schránkou alebo vonkajšou kostrou. Tvorí ich až 98% v súčasnosti známych druhov živočíchov.

2. 3. 1 Hubky (Porifera)

 

Vodné organizmy nepravidelného alebo pohárikovitého tvaru sú hubky. Majú nenápadné životné prejavy. Pripomínajú skôr rastliny než živočíchy. Žijú prisadnuto v rozsiahlych kolóniách, ktoré vznikajú nepohlavným rozmnožovaním. Ich telo spevňujú charakteristické pevné ihlicovité útvary (vápenité alebo kremičité) alebo pružné vlákna z organického spongínu. Potravu, ktorú tvorí planktón a rôzne organické látky, prijímajú filtrovaním spolu s vodou
cez množstvo drobných otvorov na celom povrchu tela. Zvyšnú vodu a nepotrebné látky vyvrhujú centrálnym otvorom na svojom vrchole.

Sladkovodné hubky sú nenápadné, majú neurčitú bielu, šedú, hnedú a zelenkavú farbu. Zelené sfarbenie spôsobujú riasy, ktoré prenikajú do ich tela. Na dne tečúcich vôd tvorí porasty pripomínajúce hrčovitú kôru hubka riečna (Ephydatia fluviatilis). Hubka jazerná (Spongilla lacustris) vytvára na dne čistých jazier trsy konárikov. Sladkovodné hubky na jeseň hynú, zachová sa len niekoľko buniek v ochrannom obale (gemule), z ktorých na jar vyrastú nové jedince. Medzi hubkami prevažujú morské druhy, ktoré sú tvarom a farbou veľmi pestré. (Viac sa o nich dozviete v kapitole Život v mori)

 

2. 3. 2. Pŕhlivce (Cnidaria)

 

V sladkých vodách žijú drobné, nenápadné nezmary. Mnohotvárne a pestrofarebné koraly a sasanky, ktoré dotvárajú krásu pod hladinou mora, pripomínajú podobne ako hubky viac rastliny než živočíchy. Neodmysliteľnou súčasťou morského sveta sú aj ladne sa vznášajúce ale často nebezpečné medúzy. Tieto živočíchy, ktoré stavbou tela patria k najjednoduchším mnohobunkovcom sú pŕhlivce.

Ich telo je duté valcovité alebo zvonovité s charakteristickou lúčovitou súmernosťou a pŕhlivými bunkami, ktorými chytajú korisť. Majú vysokú schopnosť regenerácie. Vyskytujú sa v dvoch vývinových štádiách. Polypové štádium žije prisadnuto a štádium medúzy pláva voľne vo vode. Medzi pŕhlivce zaraďujeme triedy polypovce, medúzovce, štvorhranovce a koralovce. V stojatých a mierne tečúcich sladkých vodách žijú iba zástupcovia polypovcov (Hydrozoa). Sú to drobné, 1 – 3 cm dorastajúce nezmary. Okolo úst môžu mať 5 – 12 ramien s pŕhlivými bunkami. Pomenovanie dostali tieto živočíchy podľa veľkej regeneračnej schopnosti. Aj z malej časti ich tela dorastie nový jedinec. V ich životnom cykle prevláda štádium polypa, štádium medúzy chýba.

Nezmar hnedý (Hydra oligactis) žije prisadnuto, prichytáva sa na rastlinách a kameňoch spodnou časťou tela, nožným diskom. Telo je pretiahnuté a valcovité, vo vnútri s tráviacou dutinou. Na voľnom konci tela okolo ústneho otvoru má väčší počet ramien. Pomocou prísavkovitého nožného disku a úst sa môže pohybovať ako piadivka.

Pŕhlivé bunky sú v ramenách a okolo ústneho otvoru. V ich dutine je uložené tenké, duté a špirálovito stočené vlákno. Činnosť pŕhlivej bunky je vyvolaná podráždením citlivej brvy na jej povrchu. Po podráždení je vlákno vymrštené a jeho dutou časťou sa do koristi dostáva tekutina (hypnotoxín), ktorá korisť omráči alebo usmrtí. Ramená posúvajú potravu do ústneho otvoru, ktorý je zároveň aj otvorom vyvrhovacím. Tým istým otvorom nezmar potravu prijíma a po jej spracovaní vylúči nestrávené zvyšky. Živí sa zooplanktónom.

Dýcha celým povrchom tela. Nezmar je citlivý na podnety. Informácie z prostredia prijíma jednoduchými zmyslovými bunkami (receptormi). Podráždenie šíri do celého tela rozptýlená nervová sústava a nezmar následne celým telom aj reaguje.

Nezmar sa tak ako všetky pŕhlivce rozmnožuje nepohlavne aj pohlavne. V lete sa
na povrchu jeho tela tvoria púčiky, ktoré rastú a postupne sa menia na dospelého jedinca.
Po oddelení žijú samostatne. Takýto spôsob nepohlavného rozmnožovania sa nazýva pučanie. Na jeseň sa rozmnožuje pohlavne. Pohlavné bunky - gaméty sa tvoria na povrchu tela, v hornej časti samčie (spermatozoidy) a v blízkosti nožného disku samičie (vajcové bunky). Nezmar je obojpohlavný živočích - hermafrodit. Pri oplodnení sa vo vodnom prostredí spojí samčia pohlavná bunka jedného jedinca so samičou bunkou druhého. Z oplodneného vajíčka vznikne zárodok a z neho nový jedinec.

Nezmar zelený (Hydra viridis) má zelené zafarbenie, pretože spolunažíva s riasami. Je menší ako hnedý a má krátke ramená. K polypovcom patrí aj medúzka sladkovodná (Craspedacusta sowerbyi). Žije v dunajských ramenách a štrkoviskách v oblasti Bratislavy a
na juhu Slovenska. Štádium polypa je veľmi nenápadné, jednoduché, nemá vyvinuté ramená. Štádium medúzy je nápadnejšie, veľmi aktívne a žravé. Zástupcov medúzovcov, štvorhranovcov a koralovcov nájdeme iba v moriach a oceánoch. (Viac o nich v kapitole Život v mori)

 

2. 3. 3. Ploskavce (Plathelminthes)

 

V stojatých a pomaly tečúcich vodách žije pod kameňmi, kôrou alebo listami rastlín ploskuľa mliečnobiela (Dendrocelum lacteum). Má ploské nečlánkované telo, dlhé do 3 cm. Pokožku na brušnej strane pokrývajú drobné brvy. Ich vírenie a sťahy svaloviny umožňujú pomalý pohyb. Ploskuľa sa na rozdiel od pŕhlivcov pohybuje vždy tým istým koncom tela dopredu. Jej telo je dvojstranne súmerné s jasne rozlíšenou prednou a zadnou, ako aj brušnou a chrbtovou stranou. V prednej časti sú hmatové laloky a očné škvrny. V strede brušnej strany sa nachádza ústny otvor. Ploskuľa sa živí riasami, drobnými živočíchmi alebo organickými zvyškami. Potravu prijíma vysúvateľným hltanom, za ktorým sa rozvetvuje slepo zakončené črevo. Nestrávené zvyšky vyvrhuje ústnym otvorom. Dýcha celým povrchom tela.

Ploskuľa je obojpohlavný živočích. Pri pohlavnom rozmnožovaní si dva jedince vymieňajú spermie. Nový jedinec vzniká z oplodneného vajíčka priamym vývinom. Vysoká schopnosť regenerácie, keď aj z malého kúska môže dorásť celý živočích, umožňuje ploskavcom nepohlavné rozmnožovanie. Ploskuľa mliečnobiela patrí medzi voľne žijúce druhy triedy ploskulice (Turbellaria).

Zástupcovia ďalších tried, motolice (Trematodes) a pásomnice (Cestodes) sa prispôsobili parazitickému spôsobu života. (Informácie o nich prinesie kapitola venovaná parazitom.)

 

Zhrnutie:

V sladkých vodách žije veľa bezstavovcov. Najjednoduchšie z nich sú zástupcovia kmeňov hubky, pŕhlivce a ploskavce.

Hubky patria medzi najstaršie mnohobunkové živočíchy na Zemi. Majú nepravidelný alebo pohárikovitý tvar. Oporu tela zabezpečujú pevné anorganické ihlice alebo pružné vlákna. Žijú prisadnuto a tvoria kolónie. Potravu prijímajú filtrovaním vody.

Pŕhlivce majú valcovité alebo zvonovité, lúčovito súmerné telo. Sú dravé, korisť lovia pomocou pŕhlivých buniek. V ich vývine sa strieda prisadnuté štádium polypa a voľne sa vznášajúce štádium medúzy. Rozmnožujú sa nepohlavne pučaním a pohlavne tvorbou samčích a samičích pohlavných buniek. Sladkovodné pŕhlivce sú nezmary. Patria medzi polypovce. Väčšina pŕhlivcov žije v morskej vode.

Ploskavce sú dvojstranne súmerné živočíchy so splošteným telom. Majú vyvinutú hlavovú časť
s primitívnymi očami. Voľne žijúca ploskuľa sa aktívne pohybuje pomocou bŕv. Je to obojpohlavný živočích. Nový jedinec sa vyvíja z vajíčka priamym vývinom. Podobne ako nezmar, má vysokú schopnosť regenerácie. K ploskavcom patrí aj veľa parazitických druhov.

Otázky a úlohy:

 

Uveďte znaky, ktorými sa odlišujú hubky, pŕhlivce a ploskavce.
Porovnajte lúčovitú a dvojstrannú súmernosť tela živočíchov.
Porovnajte polypové štádium pŕhlivcov so štádiom medúzy.
Ako prijímajú potravu hubky a ako nezmar?
Aký význam majú pŕhlivé bunky pre pŕhlivce?
Porovnajte pohlavné a nepohlavné rozmnožovanie živočíchov.

 

Námety na samostatné práce, referáty a projekty:

 

Medúzy na Slovensku? Vyhľadajte na internete informácie o rozšírení medúzky sladkovodnej na našom území.
Obyvatelia vodných nádrží. Ak máte v blízkosti školy alebo bydliska vodnú nádrž (jazero, rybník) môžete urobiť vlastné pozorovanie jej drobných obyvateľov. Hľadajte
pri brehu, pod kameňmi, na spodných častiach rastlín alebo medzi koreňmi. Svoje pozorovania zaznamenajte a podľa možnosti zdokumentujte.

2. 3. 4. Mäkkýše (Mollusca)

 

Ktoré telesné znaky sú charakteristické pre mäkkýše?

Akú funkciu má schránka mäkkýšov?

Ako sa mäkkýše pohybujú?

 

Kľúčové pojmy: mäkkýše, ulitníky, lastúrniky, hlavonožce, schránka, ulita, lastúra, plášť, plášťová dutina, svalnatá noha, vnútornostný vak, drsný jazýček, sifón, filtrácia, žiabre, pľúcne vaky, hermafrodit, oddelené pohlavie, gaméty, priamy a nepriamy vývin, larva, indikátor.

 

Vo vodnom prostredí žije veľa zástupcov kmeňa mäkkýše (Mollusca). Spoločným znakom týchto bezstavovcov je mäkké, nečlánkované telo, spravidla chránené vápenatou schránkou. Je to produkt kožného záhybu – plášťa.

Patrí sem pestrá skupina živočíchov, ktoré žijú hlavne v mori, v sladkých vodách a mnohé druhy sa prispôsobili aj životu na súši. Sladké vody osídlili zástupcovia dvoch tried - ulitníky a lastúrniky. Líšia sa stavbou tela, spôsobom pohybu a typom schránky. Morské vody poskytujú vhodné podmienky aj pre najdokonalejšie spomedzi mäkkýšov, aktívne a veľmi pohyblivé hlavonožce (Cephalopoda).

 

Ulitníky (Gastropoda)

 

K ulitníkom patrí napríklad vodniak vysoký (Lymnaea stagnalis), kotúľka veľká (Planorbarius corneus) a močiarka živorodá (Viviparus viviparus). Žijú v stojatých vodách, rybníkoch a močiaroch. Ich telo tvorí svalnatá noha, ktorá slúži na lezenie alebo plávanie. Vpredu prechádza do zreteľne odlíšenej hlavovej časti, kde sa nachádza ústny otvor a dva páry zasúvateľných tykadiel. Na dlhých tykadlách sú dobre vyvinuté oči, na krátkych sú hmatové a čuchové receptory. Svalnatá noha nesie špirálovite zatočenú ulitu. Pre jednotlivé druhy je charakteristická svojim tvarom a farbou,. Napríklad vodniaky majú štíhlu vysokú ulitu a kotúľky plocho zatočenú.

Tvar ulity je výsledkom postupného otáčania plášťa voči nohe počas vývinu. Väčšina ulít je pravotočivá. Plášť produkuje uhličitan vápenatý, vďaka čomu sa závity postupne rozširujú a schránka rastie. Najmenší závit na vrchole ulity je najstarší.

Ulita chráni vnútorné orgány uložené vo vnútornostnom vaku. V prípade nebezpečenstva sa do nej môže schovať celý živočích a niektoré druhy ju môžu v nepriaznivých podmienkach uzavrieť viečkom.

 

Suchozemské slizniaky a slizovce patria medzi ulitníky bez ulity. Pred vysychaním sa chránia vylučovaním množstva hustého slizu. Ich vnútorné orgány sú uložené v svalnatej nohe, chráni ich vápenatá doštička na chrbtovej strane tela. Keďže nemajú schránku, sú pohyblivejšie a môžu sa lepšie zahrabať pod lístie alebo do rôznych štrbín. Často žijú pod kôrou stromov – napríklad do modra sfarbený, chránený slizniak karpatský.

 

Medzi plášťom a telom je plášťová dutina, kam vyúsťujú niektoré vnútorné orgány. Ulitníky dýchajú žiabrami (močiarka) alebo kyslík získavajú zo vzduchu pľúcnymi vakmi. Napríklad vodniak a kotúľka sa pri jeho prijímaní musia presúvať k vodnej hladine.

Ich potrava je rastlinného alebo živočíšneho pôvodu. Najčastejšie sa živia planktónom a organickými zvyškami, niektoré druhy lovia živú korisť alebo žijú paraziticky. Potravu obrusujú drsným jazýčkom(radulou), pripomínajúcim strúhadlo.

Kotúľky a močiarky sa často chovajú v akváriách, pretože sa živia riasami, ktoré zoškrabujú zo stien akvária, odumierajúcimi zvyškami rastlín a odstraňujú zvyšky potravy
po rybách.

 

Aj keď sú ulitníky známe ako obojpohlavé živočíchy (hermafrodity), väčšina z nich je oddeleného pohlavia. V pohlavných orgánoch hermafroditov sa tvoria samčie aj samičie pohlavné bunky - gaméty. Najskôr dozrievajú spermie, ktoré si počas kopulácie vzájomne vymenia a uložia do semenných schránok. Po dozretí vajíčok dochádza k ich oplodneniu. Najviac druhov sa vyvíja priamo z vajíčka, niektoré majú štádium larvy.

Močiarka živorodá neznáša vajíčka ako iné druhy. Jej vajíčka sa vyvíjajú v tele a rodí životaschopné mláďatá.

 

Lastúrniky (Bivalvia)

 

Schránka lastúrnikov je zložená z dvoch častí, lastúr, spojených pružným väzom. Majú silné svaly, ktoré im umožňujú lastúry otvárať a zatvárať. Väčšina druhov s pestrými a rozmanitými schránkami žije v mori. Sladkovodné majú menej výrazné schránky. Lastúru majú
z vonkajšej strany pokrytú tenkou tmavou vrstvou, ktorá ich chráni pred kyselinami rozpustenými vo vode. Vnútorná vrstva je hladká a lesklá, pokrytá perleťou.

Niektoré sladkovodné lastúrniky vytvárajú prírodné perly červenej alebo ružovkastej farby. Sliznica plášťa perlorodky riečnej (Margaritifera margaritifera) produkuje perlovinou, ktorou obaľuje cudzie teleso (napríklad piesok). Je to obranná reakcia na podráždenie.
V súčasnosti je tento druh najmä v dôsledku znečisťovania vody v potokoch na pokraji vyhubenia.

 

Na dne pomaly tečúcich alebo stojatých vôd. žije napríklad škľabka veľká (Anodonta cygnea) a korýtko rybničné (Unio pictorum). Kopýtko prirastené (Dreissera polymorpha) je pôvodne morský lastúrnik. Prichytáva sa o podklad (skaly, drevo, iné živočíchy) pomocou pevných vlákien.

Dôsledkom pasívnejšieho, málo pohyblivého a u niektorých druhov aj prisadnutého spôsobu života je stavba tela lastúrnikov jednoduchšia ako u ulitníkov. Dobre vyvinutá svalnatá noha slúži na lezenie, prerývanie dna alebo prilepovanie tela k podkladu. Hlava nie je od nohy odlíšená. Zmyslové orgány sú redukované prakticky len na orgán, ktorým vnímajú polohu tela.

Lastúrniky prijímajú potravu a kyslík filtrovaním vody cez prijímací otvor u niektorých druhov predĺžený do rúrkovitého sifónu. Vďaka nemu môžu zostávať zahrabané v bahne alebo
v piesku. Voda obmýva žiabre, ktorými kyslík prechádza do krvi. Drobné čiastočky potravy sa zachytia v ústnom otvore a prechádzajú do ďalších častí tráviacej sústavy. Nad prijímacím otvorom je vyvrhovací, ktorým sa odstraňuje voda bez kyslíka a nestrávené zvyšky potravy.

Do svojho tela lastúrniky denne načerpajú niekoľko litrov vody. Odfiltrujú z nej nielen potravu a kyslík, ale aj škodlivé baktérie a nebezpečné látky, čím prispievajú k čisteniu vody. Podľa zvýšeného množstva chemikálií v ich telách je možné zisťovať kvalitu vôd. Sú preto dôležitými indikátormi ich znečistenia.

Lastúrniky sú väčšinou oddeleného pohlavia. Pohlavné bunky vypúšťajú do vody, kde dochádza k oplodneniu. Ich vývin je nepriamy cez larvu, ktorá žije prisadnuto alebo parazituje na rybách.

Život mäkkýšov zabezpečujú vnútorné orgány. Živiny a kyslík v tele rozvádza telová tekutina – krvomiazga. Koluje v otvorenej obehovej sústave. Z ciev sa krvomiazga vylieva medzi tkanivá a činnosťou srdca, ktoré pracuje ako pumpa, sa znovu do nich nasáva. Vylučovacia sústava filtruje telové tekutiny a odvádza z tela odpadové látky. Činnosť vnútorných orgánov, ale aj reakcie na podnety vonkajšieho prostredia riadi nervová sústava. Je zložená z nervových uzlov uložených v hlave. Z nich vybiehajú nervové vlákna k zmyslovým orgánom (zrak, čuch, chuť, hmat, rovnováha), do svalnatej nohy a k vnútorným orgánom.

 

Mäkkýše sú dôležitou súčasťou potravových reťazcov vodných ekosystémov. Živia sa nimi hlavne ryby. Mnohé z nich sú predátory a lovia menšie živočíchy, iné žijú paraziticky alebo plnia úlohu hostiteľa.

Vodniak vysoký je často medzihostiteľom nebezpečných cudzopasných červov, napríklad motolice pečeňovej, ktorá spôsobuje ochorenie oviec (viac v kapitole o parazitoch).

Prázdne schránky ulitníkov sa stávajú domovom niektorých druhov morských kôrovcov. Často si na ne usádzajú sasanky, ktoré ich chránia svojimi pŕhlivými ramenami. Živia sa zvyškami ich potravy. Takéto vzájomne prospešné spolužitie rôznych druhov organizmov je symbióza. Praktický význam mäkkýšov pre človeka je rôznorodý. Najčastejšie slúžia ako potrava alebo sa ich schránky a perly využívajú v klenotníctve.

Zhrnutie:

V sladkých vodách žije veľa druhov ulitníkov a lastúrnikov. Majú charakteristické mäkké telo, chránené vápenatou schránkou. Špirálovito zatočenú ulitu ako aj lastúry z dvoch častí produkuje plášť z uhličitanu vápenatého. Svalnatá noha umožňuje plazenie, plávanie alebo zavrtávanie
do dna. Vnútorné orgány sú uložené vo vnútornostnom vaku. Vodné mäkkýše dýchajú pľúcnymi vakmi alebo žiabrami. Živia sa rastlinnou alebo živočíšnou potravou, ktorú ulitníky strúhajú drsným jazýčkom. Lastúrniky filtrujú vodu a potravu prijímajú spolu s kyslíkom cez rúrkovitý sifón. Väčšina mäkkýšov je oddeleného pohlavia, veľa druhov patrí k hermafroditom. Ulitníky sa vyvíjajú zväčša priamo, pre lastúrniky sú charakteristické larvy. Medzi mäkkýšmi nájdeme hostiteľov parazitov ako aj cudzopasné druhy.

 

Otázky a úlohy:

 

Ktorými základnými znakmi sa líši stavba tela ulitníkov a lastúrnikov?
Porovnajte spôsob prijímania potravy ulitníkov a lastúrnikov.
Akým spôsobom môžu lastúrniky pomáhať pri zisťovaní znečistenia vody?
Utvorte potravový reťazec, ktorého článkom budú mäkkýše.
Slimáky sú obojpohlavné živočíchy, tvoria spermie aj vajíčka. Môže mať potomstvo slimák, ktorého budeme chovať v laboratórnych podmienkach izolovane?

 

Námety na samostatné práce, referáty a projekty:

 

Naše mäkkýše. Vytvorte si v triede výstavu schránok u nás žijúcich ulitníkov a lastúrnikov so stručným opisom jednotlivých druhov.
Mäkkýše v službách človeka. Vyhľadajte v literatúre a lebo na internete informácie o tom, ako ľudia v minulosti využívali mäkkýše.

1.2.5 Obrúčkavce (Annelida)

Kľúčové pojmy: obrúčkavce, obrúčky, rovnomerná (homonómna) článkovanosť,

hydroskelet, zväzočky štetiniek, podkožný svalový vak, ektoparazity, priamy

a nepriamy vývin, opasok, kokón, reducenty, mnohoštetinacve, máloštetinavce,

pijavice, bahenníky,

Vo vode, v bahne, ale aj v pôde žijú obrúčkavce. Napriek pomerne

jednoduchej stavbe tela majú pestrý a rozmanitý spôsob života. Medzi vodnými

obrúčkavcami nájdeme aktívne, dravé druhy, ale aj druhy žijúce prisadnuto

v kolóniách. Mnohé morské obrúčkavce tvoria, podobne ako mäkkýše, rúrkovité

schránky. Patria medzi mnohoštetinavce. V sladkých vodách nájdeme najmä

zástupcov tried máloštetinavce a pijavice.

Spoločným znakom všetkých obrúčkavcov je valcovité telo tvorené

množstvom článkov (obrúčok), ktoré sú vo vnútri navzájom oddelené priehradkami.

V jednotlivých článkoch sa vnútorné orgány pravidelne opakujú. Je to rovnomerná

(homonómna) článkovanosť. Články sú rovnaké, len niektoré dokonalejšie druhy

majú výraznejšie odlíšenú hlavovú časť. Vnútorná článkovanosť nezodpovedá

vonkajšej iba u pijavíc.

Telová dutina obrúčkavcov je vyplnená tekutinou, ktorá spevňuje telo

a pomáha udržiavať tvar. Tento typ opory tela sa nazýva hydroskelet. U mnohých

druhov z výbežkov po bokoch každého článku vyrastajú zväzočky štetiniek, ktoré

spolu s podkožným svalovým vakom umožňujú pohyb. Spoluprácou okružných

a pozdĺžnych svalov sa články postupne skracujú a predlžujú, čím sa živočích

posúva dopredu.

Obrúčkavce sa živia zvyškami odumretých organizmov alebo sú dravé

a požierajú rôzne drobné živočíchy. Niektoré druhy cudzopasia. Prisávajú sa na

povrch tela stavovcov a cicajú krv. Patria medzi vonkajšie parazity– ektoparazity.

Dýchajú žiabrami alebo celým povrchom tela.

Kyslík a živiny v tele rozvádza dobre vyvinutá zatvorená obehová sústava. Krv,

ktorá obsahuje hemoglobín, poháňajú zhrubnuté, pulzujúce cievy. Vylučovanie

nepotrebných látok zabezpečujú po dva lievikovité kanáliky v každom článku.

Podobne sa opakujú aj nervové uzly, ktoré tvoria rebríčkovú nervovú sústavu.

Zmyslové orgány (oči, statocysta, hmatadlá), sa u dravých druhov sústredili do

hlavovej časti.

Väčšina obrúčkavcov je oddeleného pohlavia, počas vývinu prekonávajú

larválne štádium. Je to charakteristické najmä pre morské mnohoštetinavce

(Polychaeta). Niektoré sa rozmnožujú aj nepohlavne pučaním alebo rozpadom.

Sladkovodné obrúčkavce sú podobne ako suchozemské (dážďovka), obojpohlavné

a vyvíjajú sa priamo.

V prednej časti ich tela tvorí časť článkov výrazný opasok. Produkuje sliz, ktorý

počas párenia umožňuje prenos spermií a u suchozemských druhov vytvára okolo

oplodnených vajíčok ochranné puzdro - kokón. Vodné druhy lepia vajíčka na rôzne

predmety vo vode.

Význam obrúčkavcov pre vodné ekosystémy je mnohoraký. Druhy, ktoré

požierajú odumreté organické zvyšky, patria medzi reducenty a podieľajú sa na

samočistení vody. Mnohé obrúčkavce sú dôležitou súčasťou potravy rýb, vodných

vtákov ale aj niektorých cicavcov.

Máloštetinavce (Oligochaeta)

Vo veľkých zhlukoch na dne rybníkov, jazierok a pomalých tokov žije

máloštetinavec tubifex bahenný (Tubifex tubifex). Prednú časť tela má zahrabanú

v bahne a neprestajne sa vlní, čím si zabezpečuje dostatok kyslíka. Živí sa

organickými zvyškami a baktériami z bahna. Dokáže prežiť aj vo veľmi znečistených

vodách, kde sa môže rýchlo premnožiť. Na 1m2 bahenného dna sa ich môže

vyskytovať až jeden milión. Tubifex je dôležitou potravou rýb a akvaristi ho využívajú

ako živé krmivo.

Najznámejšími zástupcami máloštetinavcov sú dážďovky (Lumbricina). Žijú hlboko

pod zemou, kde tvoria sieť chodbičiek. Ich prítomnosť prezrádza množstvo malých

kôpok pôdy, ktorú pri svojom pohybe miešajú, prekyprujú a prevzdušňujú. Umožňujú

tým vode prenikať až ku koreňom rastlín. Svojou životnou činnosťou prispievajú

k vysokej úrodnosti pôdy. Sú aktívne najmä v noci, keď do svojich chodbičiek

vťahujú zvyšky rastlín. Prijímajú ich ako potravu spolu s pôdou, ktorú potom vylučujú

obohatenú o organické látky. Dážďovky tým významne prispievajú k tvorbe

humusu.

Pijavice (Hirudinea)

Husto zarastené stojaté vody sú prirodzeným prostredím pre pijavice.

Najznámejšiu, pijavicu lekársku (Hirudo medicinalis), však nájdeme skôr v umelých

chovoch. Telo (15 cm dlhé) má sploštené, článkované, bez štetín. Má

charakteristickú olivovo zelenú farbu so žlto oranžovými pruhmi po bokoch tela. Na

oboch koncoch sa nachádzajú prísavky, pomocou ktorých sa prichytáva na kožu

živočíchov. Živí sa krvou teplokrvných stavovcov, najmä dobytka, koní a človeka. Pri

cicaní krvi vylučuje do rany hostiteľa sekrét s obsahom viacerých účinných látok.

Jednou z nich je hirudín, ktorý zabraňuje zrážaniu krvi, preto po odpadnutí pijavice

rana ešte dlho krváca. Ďalšie pôsobia ako analgetiká, protizápalovo

a antibakteriálne. Pijavica si dokáže uložiť nacicanú krv do zásob. Bez potravy

dokáže vydržať aj niekoľko mesiacov.

Pijavice sa používali už v staroveku na liečenie mnohých chorôb. Aj neskôr, v 17.

a 18. storočí, boli bežnou súčasťou lekárskej výbavy. Verilo sa, že odobratie krvi

zlepší pacientov zdravotný stav. Súčasná veda potvrdzuje viaceré liečivé účinky

pijavíc. Využívajú sa napríklad pri odsávaní krvi z krvných zrazenín, pri liečbe

vysokého krvného tlaku, kŕčových žíl, ale aj po chirurgických zákrokoch pri

ošetrovaní rán. Pomáhajú uvoľňovať upchaté cievy. Hoci pijavice nemožno

považovať za všeliek, výborné výsledky pri hirudoterapii (liečba prikladaním pijavíc)

sa potvrdzujú. Ako pri aplikácii akejkoľvek metódy v medicíne, aj tu treba dodržiavať

prísne pravidlá.

Niektoré druhy pijavíc žijú dravo. Pijavica konská (Haemopis sanguisuga) sa

živí larvami hmyzu, žubrienkami, ulitníkmi a červami. Vonkajší parazit - pijavička

rybia (Piscicola geometra). Má štíhle telo (1-5 cm dlhé) s veľkými prísavkami na

kococh. Žije v teplejších stojatých alebo tečúcich vodách. Živí sa krvou rýb. Pri

premnožení môže spôsobiť v rybníkoch, v ktorých sa chovajú ryby veľké škody.

Zhrnutie:

K obrúčkavcom patria živočíchy červovitého tvaru s rovnomerne článkovaným telom,

ktoré je spevnené hydroskeletom. Pohyb umožňuje podkožný svalový vak

a zväzočky štetiniek na každom článku. Živia sa rastlinami, organickými zvyškami,

iné sú dravé alebo parazitické. Sú prevažne oddeleného pohlavia, niektoré druhy sú

obojpohlavné. Vyvíjajú sa priamo alebo nepriamo cez larválne štádium. Patria sem

sladkovodné a suchozemské máloštetinavce, morské mnohoštetinavce a parazitické

pijavice. Pijavice sa využívajú na lekárske účely.

1.2.6 Článkonožce (Arthropoda)

Kľúčové pojmy: článkonožce, pavúkovce, kôrovce, hmyz, nerovnomerná

(heteronómna) článkovanosť, hlavohruď, zvliekanie, vonkajšia kostra, pohlavná

dvojtvarosť, priamy vývin, nepriamy vývin, dokonalá a nedokonalá premena, tykadlá,

hryzadlá, čeľuste, pancier, klepetá, chvostová plutvička,

Raky žijúce v čistých potokoch a jazerách, vážky lietajúce ponad vodnú

hladinu, komáre vyvíjajúce sa vo vode ako aj drobné dafnie, ktoré sú súčasťou

planktónu, patria do najpočetnejšej a druhovo najrozmanitejšej skupiny živočíchov,

kmeňa článkonožce. Stavbou tela aj spôsobom života sa dokázali prispôsobiť

takmer všetkým podmienkam životného prostredia na Zemi. Preto patria v evolúcii

živých organizmov k najúspešnejším. Nájdeme ich vo všetkých typoch ekosystémov,

kde plnia dôležité funkcie. Patria sem opeľovače kvitnúcich rastlín, rozkladače

odumretých organických látok. Mnohé druhy sú najmä v larválnom štádiu potravou

pre iné živočíchy ako bohatý zdroj bielkovín.

Najznámejšie triedy článkonožcov sú pavúkovce (Arachnoidea), kôrovce

(Crustacea) a hmyz (Insecta). Líšia sa navzájom stavbou tela, ale aj životnými

prejavmi. Pavúkovce sú prevažne suchozemské živočíchy, kôrovce sa prispôsobili

vodnému prostrediu. Hmyz nájdeme prakticky všade, mnohé druhy sa vyvíjajú vo

vode a v dospelosti žijú na súši.

Spoločným znakom tejto veľkej a pestrej skupiny živočíchov je

nerovnomerne (heteronómne) článkované telo a rôzne špecializované článkované

končatiny.

Základné časti tela - hlava, hruď a bruško (hmyz), vznikli splynutím rôzneho počtu

článkov. U niektorých skupín sa vytvorila hlavohruď a bruško (pavúky, kôrovce),

celistvé telo (roztoče), alebo sa diferencovala hlava a trup (mnohonôžky

a stonôžky).

Na povrchu ich chráni pevná a pružná vonkajšia kostra. Jej časti sú

pohyblivo spojené, čo umožňuje článkonožcom aktívny pohyb. Spevnený povrch

tela však bráni rastu, preto sa článkonožce musia počas svojho vývinu viackrát

zvliekať.

Končatiny tvoria články spojené kĺbmi. Takáto stavba umožnila

článkonožcom zodvihnúť telo nad podklad, čo spolu s priečne pruhovanými svalmi

zrýchľuje ich pohyb. Niektoré končatiny na hlavovej časti sa špecializovali na príjem

potravy, iné slúžia ako zmyslové orgány.

Potrava článkonožcov je rozmanitá. Živia sa rôznymi časťami rastlín,

drobnými živočíchmi, odumretými organizmami, trusom a mnohé druhy parazitujú.

Vodné článkonožce dýchajú žiabrami, suchozemské majú pľúcne vačky alebo

systém trubíc – vzdušníc. Drobné môžu prijímať kyslík aj celým povrchom tela.

Obehová sústava je otvorená, koluje v nej krvomiazga. Vylučovacie orgány

zabezpečujú filtráciu telových tekutín. Odpadové a nadbytočné látky vylučujú do

čreva alebo na povrch tela, napr. cez tykadlové žľazy.

Aktívny spôsob života podmienil aj rozvoj nervovej sústavy (rebríčková) a

zmyslových orgánov. U mnohých sa vyvinuli zložité formy inštinktívneho

správania (hmyz žijúci v spoločenstvách).

U hmyzu žijúceho v spoločenstvách (mravce, včely) sa vyvinuli zložité formy

správania – deľba práce, dorozumievanie, starostlivosť o potomstvo a pod.

K najznámejším zástupcom spoločenského hmyzu patria mravce. Niekoľko desiatok

tisíc jedincov tvorí zložito organizované spoločenstvo, ktoré si buduje mravenisko s

množstvom komôrok a chodbičiek.

Čánkonožce sú oddeleného pohlavia, samček sa u mnohých druhov výrazne

odlišuje od samičky. Ide o pohlavnú dvojtvarosť (pohlavný dimorfizmus). Ich vývin

môže byť priamy (z vajíčka sa liahnu jedince podobné dospelým) alebo nepriamy (z

vajíčka sa liahnu larvy). Keď sa larva mení na dospelého jedinca postupne, pričom

sa viackrát zvlieka, ide o vývin s neúplnou premenou. Ak premena z larvy na

dospelého jedinca prebieha skryte v štádiu kukly, ide o úplnú premenu.

Pavúkovce (Arachnoidea)

V čistých stojatých vodách si medzi vodnými rastlinami robí zvonovité siete

jediný u nás žijúci vodný pavúk vodnár striebristý (Argyroneta aquatica). Dýcha

vzdušný kyslík tak ako jeho prevažne suchozemskí príbuzní. Prijíma ho z vodnej

hladiny. Koniec bruška vystrčí nad hladinu a medzi chĺpkami na tele sa mu vytvoria

bubliny, v ktorých premiestňuje vzduch do zvonovitej pavučiny. V pavučinovom

zvone potom pavúk žije a odtiaľ vychádza na lov. Živí sa malými kôrovcami a larvami

vodného hmyzu. Samička po oplodnení tká samostatný pavučinový zvon, do ktorého

znáša 30 – 90 vajíčok. Počas vývoja mláďat prináša čerstvý vzduch a vydýchaný

odstraňuje.

Vodnár má podobnú stavbu tela ako suchozemské pavúkovce. Ich telo tvorí

najčastejšie hlavohruď a bruško, ktoré sú u pavúkov oddelené tenkou stopkou.

U ďalších pavúkovcov, koscov a roztočov splývajú. Na hlavohrudi je šesť párov

končatín. Prvý pár – hryzadlá (chelicery) sú hneď pri ústnom otvore, slúžia pri

spracovaní potravy. Druhý pár – hmatadlá (pedipalpy), sa u niektorých druhov

premenil na klepietka, ktorými chytajú korisť. Ďalšie štyri páry kráčavých nôh slúžia

na pohyb.

Väčšina pavúkovcov je dravá, lovia korisť, ktorú omračujú a usmrcujú

výlučkami jedových žliaz. Niektoré sa živia organickými zvyškami, mnohé žijú

paraziticky.

Pre pavúkovce je charakteristický pohlavný dimorfizmus. Vývin je priamy,

len niektoré druhy (kliešte) prekonávajú aj larválne štádiá - vyvíjajú sa nepriamo.

Väčšina pavúkov má na spodnej strane bruška snovacie bradavice. Ich výlučky sa

na vzduchu menia na pružné a pevné vlákna. Z nich, pomocou hrebienkov na

poslednom páre končatín, tká pavúk svoje charakteristické siete a zámotky. Pavúk

korisť zachytenú v sieti najskôr obalí pavučinou, usmrtí jedom a potom do nej

vstrekne tráviace šťavy. Rozkladom potravy mimo jeho tráviacej sústavy vzniká

tekutina bohatá na živiny, ktorú nakoniec vycicia. Ide o vonkajšie, mimotelové

trávenie.

Z pavučín vytvárajú samičky pavúkov aj kokóny – ochranné obaly, do ktorých kladú

vajíčka. Mnohé druhy svoje mláďatá fyzicky chránia a aj po vyliahnutí ich nosia,

prípadne kŕmia.

Kôrovce (Crustacea)

Kôrovce sú veľkosťou, tvarom aj spôsobom života veľmi rôznorodou skupinou

živočíchov. Mnohé sú dravé, iné odstraňujú rozkladajúce sa telá odumretých

živočíchov a rastlín.

Patria sem drobné druhy (do 1 cm), ktoré sú súčasťou planktónu, ako aj langusty

veľké až 45 cm a vážiace aj 8 kg.

Pomenovanie dostali kôrovce podľa tvrdého vápenatého obalu okolo tela.

Väčšina druhov žije v slanej alebo sladkej vode, menej sa vyskytujú na súši.

Našim najväčším kôrovcom je rak riečny (Astacus astacus). Jeho telo je

pokryté tvrdým pancierom tvoreným chitínom (organická látka) a uhličitanom

vápenatým (anorganická látka). Jednotlivé časti panciera sú pohyblivo spojené,

preto je telo ako celok pevné a zároveň pružné. Pancier chráni vnútorné orgány

a vytvára pre ne oporu, tvorí tak vonkajšiu kostru.

Pancier dodáva telu odolnosť, ale bráni rastu, preto ho musí rak počas života

niekoľkokrát zvliekať. Pokryv jeho tela bez panciera je mäkký, preto rak zvyčajne

ostáva v úkryte, kým sa mu nevytvorí nový pancier. Napriek pancierovej ochrane sú

aj raky súčasťou potravového reťazca ako potrava niektorých rýb, korytnačiek, hadov

a vodných vtákov.

Telo raka tvorí hlavohruď a bruško. Na hlavohrudi sa nachádzajú dva páry

tykadiel. Dlhšie sú hmatovým orgánom a kratšie čuchovým. Oči sú na krátkych

pohyblivých stopkách. Na spracovanie potravy slúžia hryzadlá, čeľuste a niekoľko

párov priústnych nožičiek. Hlavohruď nesie aj päť párov článkovaných končatín.

Najmohutnejší pár je zakončený klepetami. Slúžia na lov potravy a obranu.

Pomocou ďalších nôh sa pohybuje. Pohyb umožňujú veľmi výkonné svaly upnuté

na vnútornú stranu panciera. Rak dýcha žiabrami, ktoré sa nachádzajú na báze

končatín po bokoch hlavohrude. Bruško je článkované, zakončené chvostovou

plutvičkou. Šesť párov krátkych nožičiek sa nachádza aj na brušku.

Rak riečny je oddeleného pohlavia. Na jeseň, po oplodnení, samička kladie

vajíčka, ktoré nosí prilepené na brušných končatinách. Na jar sa z vajíčok vyliahnu

malé raky podobné dospelým. Vývin je priamy. Rak riečny rýchlo rastie. Dorastá do

veľkosti 20 - 25 cm a dožíva sa asi 20 rokov. Živí sa najmä uhynutými živočíchmi,

čiastočne aj ulitníkmi a lastúrnikmi, prípadne rastlinnou potravou.

Z úkrytu vychádza za súmraku a v noci. Žije v čistých vodných tokoch.

S rozširujúcim sa znečistením potokov a riek a výskytom nebezpečných chorôb, sa

počty rakov veľmi znížili, patria u nás medzi ohrozené druhy a sú chránené.

Kedysi sa raky lovili pre chutné mäso a považovali sa za veľkú pochúťku. Žiadna

významná antická hostina sa nezaobišla bez týchto kôrovcov s pevným pancierom.

Aj v našich tokoch boli raky hojne rozšírené. Približne pred 100 rokmi ich postihla

epidémia označovaná ako račí mor, ktorý vyhubil obrovské množstvo rakov na

našom území. V súčasnosti sú obľúbenou súčasťou jedálneho lístka morskí

príbuzní raka riečneho - homáre, langusty, kraby a krevety.

Niektoré kôrovce dosahujú veľmi malé rozmery. Vyskytujú sa vo veľkom

množstve ako súčasť zooplanktónu. Dôležitou zložkou potravy rýb v stojatých

vodách sú drobné kôrovce (2 – 4 mm), rody dafnia (Daphnia) a cyklop (Cyclop).

Akvaristi ich používajú v živej aj sušenej podobe ako krmivo pre rybičky.

Dafnie majú priehľadné a z bokov sploštené telo, zakončené rôzne dlhým

hrotom. Vo vode sa pohybujú skákavými pohybmi pomocou veľkých vidlicovitých

tykadiel. Na hlave sa nachádza aj jedno zložené oko. Končatiny sú zakrpatené

a slúžia hlavne na získavanie potravy. Živia sa baktériami, prvokmi a riasami. Po

oplodnení samičky kladú do bahna vajíčka. Na jar sa z nich liahnu nové jedince,

ktoré sa vyvíjajú priamo.

Cyklopy majú telo zakončené vidlicovitými výbežkami. Pohybujú sa skákavo

pomocou hrudných nožičiek, ktorými neustále veslujú. Pri pohybe si pomáhajú aj

prvým párom tykadiel. Samička nosí prichytené vajíčka vo vačkoch na boku zadnej

časti tela.

Niektoré kôrovce žijú na vlhkých miestach na súši. Patria sem napríklad žižiavky.

Nájdeme ich pod vlhkým lístím, kusmi dreva v komposte a vlhkých pivniciach. Živia

sa rozkladajúcimi sa zvyškami rastlín.

Zhrnutie:

Článkonožce majú nerovnomerne článkované telo chránené vonkajšou kostrou.

Pohyb umožňujú rôzne špecializované článkované končatiny. Žijú vo všetkých typoch

prostredia, živia sa rastlinnou aj živočíšnou potravou, patria sem parazitické druhy

ako aj rozkladače. Rozmnožujú sa pohlavne, u mnohých druhov sa vyvinula

pohlavná dvojtvarosť. Vývin je priamy aj nepriamy. Pavúkovce sú prevažne

suchozemské článkonožce. Na hlavohrudi majú hryzadlá, hmatadlá a štyri páry

kráčavých končatín. Sú bez tykadiel. Pavúky majú na brušku snovacie bradavice.

U nás je známy iba jeden vodný druh pavúka. Kôrovce sú väčšinou vodné

článkonožce, charakteristické pevným pancierom, ktorý musia pri raste zvliekať. Ich

telo tvorí hlavohruď a bruško. Na hlavohrudi sú dva páry tykadiel, hryzadlá, čeľuste,

priústne nožičky a päť párov končatín na kráčanie. U rakov je prvý z nich premenený

na klepetá. Ku kôrovcom patria aj drobné planktónne druhy.

1.2.7 Hmyz (Insecta)

Kľúčové pojmy: hmyz, vonkajšia kostra, chitín, hryzadlá, čeľuste, spodná pera,

tykadlá, zložené oči, mozaikové videnie, chrobáky, bzdochy, podenky, potočníky,

biologická rovnováha, potravový reťazec.

Nad vodnou hladinou nás svojim letom upútajú vážky. Na jej povrchu rýchlo

behajú korčuliarky a zospodu, chrbtom nadol pláva chrbtolpávka. Výborným

plavcom pod vodou je dravý chrobák potápnik. Tieto a ďalšie podobné živočíchy

patria k najpočetnejšej a druhovo najbohatšej skupine článkonožcov, ku hmyzu.

Život vodného hmyzu je veľmi rozmanitý. Niektoré druhy prežijú vo vode celý svoj

život, iné ju potrebujú najmä pre svoj vývin. Tak je to v prípade vážky a komára,

ktorých larvy žijú vo vode a dospelé jedince mimo nej.

Hmyz sa objavil pred 300 – 400 miliónmi rokov. Jeho rozvoj a rozšírenie súviselo

so vznikom kvitnúcich rastlín v druhohorách. Rastliny poskytli hmyzu dostatok

potravy a hmyz znamenal pre rastliny nevyhnutnú podmienku rozmnožovania.

Postupne sa formovali veľmi úzke väzby medzi konkrétnymi druhmi rastlín a ich

opeľovačmi. Rastliny sa prispôsobili stavbou kvetu a tvorbou nektáru, u hmyzu sa

vyvinula schopnosť lietať, rôzne ústne orgány a orgány na prenos peľu.

Spoločným znakom hmyzu je telo zložené z troch základných častí - hlava,

hruď a bruško. Tak ako u všetkých článkonožcov je chránené vonkajšou kostrou,

spevnenou chitínom. Na hlave sa nachádzajú ústne orgány. Tvorí ich jeden pár

hryzadiel a dva páry čeľustí. Druhý pár zrastá a vytvára spodnú peru.

V závislosti od typu potravy sa v priebehu vývoja hmyzu ústne orgány premenili

z pôvodne hryzavých na bodavé, cicavé, lízavé, bodavo-cicavé a pod.

Na hlave sa nachádza aj jeden pár rôzne dlhých tykadiel s hmatovými

a citlivými čuchovými receptormi. Charakteristickým znakom hmyzu sú oči, zložené

z väčšieho počtu jednoduchých očiek. Zabezpečujú mozaikovité videnie, výhodné

najmä pri rýchlom pohybe.

Na hrudi sú tri páry článkovaných končatín s dobre vyvinutým svalstvom,

čo umožňuje hmyzu aktívny pohyb. Počas evolúcie sa končatiny prispôsobili rôznym

životným podmienkam a popri kráčavých sa objavili aj skákavé, plávacie, hrabavé

alebo prichytávacie nohy. U väčšiny druhov sa na hrudi nachádzajú aj dva páry

krídel. Tento znak je veľmi variabilný.

Krídla môžu byť takmer rovnaké (motýle), alebo sa predný pár premenil na pevné

krovky, ktoré chránia druhý, blanitý pár (chrobáky). U niektorých druhov sa druhý pár

redukoval (muchy a komáre), alebo zanikol úplne (blchy). Len niektoré druhy –

bezkrídly hmyz, v žiadnej fáze svojho života nemá krídla (švehla).

Na brušku dospelého hmyzu nie sú väčšinou žiadne končatiny. Sú tu len

kopulačné orgány a rôzne prívesky (podenky).

Pre hmyz je charakteristická aj vysoká reprodukčná schopnosť a zložitý

vývin. Pred nebezpečenstvom ich chráni rýchly pohyb, mnohé druhy dokážu splynúť

s prostredím, napodobňovať rôzne predmety, alebo predátorov. Na život vo vode sa

hmyz prispôsobil stavbou tela a vytvorením špecializovaných orgánov (dýchacie

orgány, končatiny atď.).

V stojatých a pomaly tečúcich vodách žije potápnik obrúbený (Ditiscus

marginalis). Je to chrobák (Coleoptera), dorastajúci až do veľkosti 5 cm. Je veľmi

dobre prispôsobený životu vo vode. Tvar tela je vajcovitý, zadné nohy sú dlhé

s množstvom drobných chĺpkov a slúžia na veslovanie. Veľmi dobre lieta najmä

v noci a vyhľadáva nové vodné plochy. V letných mesiacoch môže zaletieť aj do

záhradných jazierok a rybníkov s dostatkom vodných rastlín. Jeho larva aj dospelý

jedinec sa vyznačujú veľkou dravosťou. Potápnik loví larvy hmyzu, žubrienky ale aj

malé rybky. Korisť rozdrví silnými čeľusťami. Dýcha vzdušný kyslík. Pripláva

k hladine, naberie vzduch a uschová si ho pod krovkami. Je oddeleného pohlavia.

Z vajíčok sa liahnu larvy, ktoré sa po niekoľkých mesiacoch na brehu zakuklia a asi

o dva týždne vyletia dospelé chrobáky. Vývin potápnika je nepriamy s úplnou

premenou.

Korčuliarky a chrbtoplávky patria medzi vodné bzdochy (Heteroptera). Sú

dravé a živia sa hmyzom. Štíhle korčuliarky (Gerris) sú pokryté drobnými chĺpkami,

ktorými registrujú vibrácie po páde koristi na vodnú hladinu. Prvý pár krátkych,

hrubých končatín slúži na lov. Ďalšie dva páry sú dlhé a tenké. Nimi sa pohybujú po

tenkej blanke, ktorá vzniká na rozhraní medzi vzduchom a vodou. Chrbtoplávky

(Notonecta) plávajú naznak tesne pod povrchom hladiny. Pomáhajú si pritom

výraznými zadnými končatinami. Kyslík si ukladajú podobne ako potápnik do zásoby

pod krídla. Sú dravé.

V letných mesiacoch, za súmraku, nad hladinou vôd vytvárajú husté roje

podenky (Ephemeropotera). Majú zaujímavý životný cyklus. Larvy žijú vo vode až tri

roky, živia sa organickými zvyškami. Dospelé jedince žijú len niekoľko hodín,

neprijímajú potravu, preto majú tráviace orgány zakrpatené. Ich hlavnou úlohou je

zabezpečiť potomstvo.

Na dne stojatých vôd sa často pohybujú rúročky vytvorené z úlomkov rastlín,

listov, dreva, z drobných kamienkov a zrniek piesku. Tieto rúročky sú schránkami,

ktoré si lepia larvy potočníkov (Trichoptera). V schránkach žijú 2-3 týždne, potom sa

zakuklia. Kukla sa prehryzie cez obal schránky a vypláva na hladinu, kde sa z nej

vyliahne dospelý jedinec. Dospelé potočníky poletujú nad vodou najmä za súmraku

a živia sa nektárom kvetov.

Hmyz je vo vodných ekosystémoch dôležitou súčasťou potravových

vzťahov. Mnohé druhy vodného hmyzu sú dravé, iné sa živia nektárom

a rastlinnými šťavami alebo cudzopasia a cicajú krv cicavcov. Mnohé druhy tvoria

základnú potravu rýb, obojživelníkov, vtákov a vodných hmyzožravých cicavcov.

Nedostatok hmyzu by sa rýchle prejavil úbytkom vodných stavovcov. Dravé druhy

vodného hmyzu prispievajú k udržiavaniu biologickej rovnováhy vo vode.

Zhrnutie:

Hmyz je evolučne najúspešnejšou skupinou článkonožcov, ktorá má v každom

ekosystéme nezastupiteľné miesto. Plní úlohu opeľovačov, slúži ako zdroj potravy,

reguluje početnosť iných druhov hmyzu, podieľa sa na rozklade odumretej organickej

hmoty. Telo hmyzu je zložené z hlavy, hrude a bruška. Na hlave sú ústne orgány,

ktoré sa svojou stavbou prispôsobili rozmanitej potrave. Orientáciu zabezpečujú

tykadlá a zložené oči. Aktívny pohyb umožňujú tri páry rôzne modifikovaných

končatín na hrudi, rozvinutá svalová sústava a u mnohých aj krídla. Hmyz sa

rozmnožuje pohlavne, častá je pohlavná dvojtvarosť. Väčšinou nepriamy vývin

prechádza dokonalou alebo nedokonalou premenou. Pri nedokonalej premene sa

larva viackrát zvlieka, kým nedosiahne podobu dospelého jedinca. Pri dokonalej

premene sa larva zakuklí. Hmyz sa prispôsobil vodnému prostrediu spôsobom života

aj stavbou svojho tela.

1. 3 Stavovce v sladkých vodách
Kľúčové pojmy: fylogenéza, ontogenéza, chordáty, chorda, stavovce, vnútorná

kostra, chrbtica, kruhoústnice, bezčeľustnatce, ryby, brakická voda, hydrodynamický

tvar tela, plutvy párové, nepárové, šupiny, bočná čiara, žiabre, konzumenty,

biologická rovnováha, vonkajšie oplodnenie, ikry, mlieč, neresenie

Abiotické podmienky a vlastnosti jednotlivých typov vodných ekosystémov

(potoky, rieky, jazerá, rybníky, mokrade atď.) podmieňujú prítomnosť konkrétnych

druhov rastlín a živočíchov. Platí to aj pre stavovce. Z nich k najhojnejším

a pôvodným obyvateľom všetkých vôd, patria ryby. Ostatné skupiny stavovcov sa

v priebehu vývoja - fylogenézy postupne adaptovali na život na súši. Prechodnou

skupinou sú obojživelníky, ktoré pre svoj vývin – ontogenézu, potrebujú vodné

prostredie a v dospelosti obývajú skôr brehy. Plazy, vtáky a cicavce sa stavbou tela,

spôsobom života a predovšetkým spôsobom rozmnožovania (vnútorné oplodnenie,

vznik plodových obalov), prispôsobili suchozemským podmienkam. Mnohé z nich sa

pri hľadaní potravy a nových životných priestorov usadili pri vode (vodné vtáky),

prípadne sa úplne adaptovali na život v nej (morské cicavce).

Chordáty (Chordata)

Medzi živočíchy, pre ktoré je charakteristická vnútorná kostra, patria

stavovce. Základ stavby ich tela tvorí chrbtica, zložená zo stavcov. Na ňu sa viažu

ďalšie časti – lebka, kostra trupu a končatín, prípadne chvost. Predchodcom

chrbtice je chorda, pevná, ohybná a pružná oporná os, uložená na chrbtovej strane

tela. Všetky živočíchy, ktoré ju majú trvale alebo v ktoromkoľvek štádiu svojho

vývinu, patria do živočíšneho kmeňa chordáty (Chordata).

U vývojovo jednoduchších predchodcov stavovcov sa chorda vyskytuje iba

v larválnom štádiu alebo počas celého života, nikdy však nemajú chrbticu. K takým

živočíchom patria napríklad prisadnuto žijúce morské druhy plášťovcov (Tunicata)

a priesvitným rybkám podobné kopijovce (Cephalochoradata).

Stavovce (Vertebrata) sú najdokonalejším podkmeňom chordát. Chordu majú

len počas zárodočného vývinu, neskôr ju postupne nahrádza chrbtica a formuje sa

kostra. Výlučne vo vodnom prostredí žijú zástupcovia tried kruhoústnice,

drsnokožce a ryby.

Najjednoduchšie stavovce sú kruhoústnice (Cyclostomata). Ich chrupkovitá

chorda naznačuje vznik chrbtice. Nemajú vyvinuté čeľuste, ústa nahrádza

charakteristický prísavkovitý otvor s ostrými zubami. Podľa tohto znaku ich

zaraďujeme medzi bezčeľustnatce. Živia sa uhynutými vodnými živočíchmi alebo

paraziticky. Patria k nim mihule (Cefalaspidy) a sliznatky (Pteraspidy).

Všetky ostatné triedy stavovcov majú vyvinutú chrupkovitú (drsnokožce,

ryby) alebo kostenú kostru (ryby, obojživelníky, plazy, vtáky a cicavce). Na príjem

a spracovanie potravy sa im vyvinuli čeľuste. V sladkých vodách, rovnako ako aj

v moriach, je najpočetnejšia a druhovo najpestrejšie zastúpená trieda ryby. Je to

najväčšia skupina stavovcov.

1.3.1 Ryby (Osteichtyes)

Sladkovodné ryby sa prispôsobili životu v rôznych typoch vôd s odlišným

chemickým zložením, rôznym obsahom kyslíka, rozdielnou teplotou alebo rýchlosťou

prúdenia vody. Studené, bystré horské potoky a riečky s kamenistým dnom, bohaté

na kyslík obýva pstruh potočný.

Pstruhy sa živia larvami hmyzu ale aj lietajúcim hmyzom, za ktorým vyskakujú

z vody. Za chrbtovou plutvou blízko chvosta majú malú tukovú plutvičku. Je to

charakteristický znak pre ryby zo skupiny lososovitých.

Pomaly tečúce rieky a stojaté vody s bahnitými nánosmi sú vhodným

prostredím pre kapra obyčajného. Väčšina sladkovodných rýb nemôže žiť v slanej,

morskej vode a naopak morské ryby v sladkej. Len niektoré druhy (napríklad mugil

sivý - Chelon labrosus) dokážu žiť a rozmnožovať sa v zmiešanej - brakickej vode.

Samostatnou skupinou rýb sú úhory a lososy, ktoré sa životu vo vodách s rôznym

obsahom solí, dokázali prispôsobiť. Počas svojho života migrujú (sťahujú sa) medzi

riekami a moriami.

Úhor európsky (Anguilla anguilla) v dospelosti žije v európskych riekach. Neresí sa

v Sargasovom mori v Atlantickom oceáne. Jeho larvy sú unášané Golfským prúdom

k brehom riek. Plôdik úhora putuje čo najďalej do vnútrozemia proti prúdu riek, kde

dospieva. Naopak, losos atlantický (Salmo salar) sa rozmnožuje v horných tokoch

riek a v dospelosti žije v mori. Neprekonateľnou prekážkou pri ich migrácii sú veľké

priehrady postavené na riekach.

Vodné toky rozdeľujeme podľa vlastností prostredia na štyri pásma, na ktoré sa viažu určité druhy rýb.

Mnohé z nich dokážu bez problémov žiť aj v susediacich pásmach.

pásma

vodných

tokov

charakteristika prostredia

zástupcovia

pstruhové

horské potoky, rýchlo prúdiaca, chladná

voda, bohatá na kyslík, malé teplotné

výkyvy, v zime nezamŕza, kamenisté

dno, málo nánosov, chudobná

vegetácia

pstruh potočný (Salmo trutta).

lipňové

podhorské riečky s hlbším korytom,

pomalší tok,voda je čistá, bohatá na

kyslík, na dne sú kamene a piesok,

lipeň tymiánový (Thymallus thymallus).

mrenové

mierne prúdiaca širšia rieka, väčšie

výkyvy teploty vody, menej kyslíka,

štrkovo - pieskové dno s nánosmi

bahna

mrena severná (Barbus barbus)

ostriež zelenkastý (Perca fluviatilis)

šťuka severná (Esox lucius),

plotica červenooká (Rutilus rutilus

pleskáčové

dolné toky riek so širokým a hlbokým

korytom, teplejšia voda, menej kyslíka,

bahnité nánosy, bohatá flóra a fauna

poskytuje dostatok potravy

pleskáč vysoký (Abramis brama)

sumec západný (Silurus glanis)

lieň sliznatý (Tinca tinca)

kapor obyčajný (Cyprinus carpio),

Spoločným znakom rýb je hydrodynamický tvar tela, ktorý uľahčuje pohyb

vo vode. Telo tvorí hlava zrastená s trupom. Je zakončené veľkou chvostovou

plutvou, hlavným orgánom pohybu. Ďalšie plutvy chrbtová a análna na brušnej

strane sú tiež nepárové. Spolu s párovými plutvami prsnými a brušnými na

spodnej strane po bokoch tela pomáhajú udržiavať rovnováhu a umožňujú meniť

smer. Pohyb uľahčuje aj sliz vylučovaný kožou. Okrem toho chráni telo pred

parazitmi. Charakteristickým kožným útvarom rýb sú šupiny, ktoré sa vzájomne

prekrývajú a tvoria tak pevnú, ale ohybnú ochranu tela. Niektorým rybám šupiny

chýbajú.

Ryby ako typické vodné živočíchy, prijímajú kyslík z vody pomocou žiaber,

ktoré sú uložené na bokoch hlavy. Sú prekryté pohyblivými žiabrovými viečkami

(skrelami).

Ryba naberie vodu ústnou dutinou. Zatvorením úst ju vytláča do žiabrovej dutiny, kde

obmýva žiabre. Kyslík rozpustený vo vode tu preniká do krvi a z krvi sa do vody

uvoľňuje oxid uhličitý.

Ryby patria k živočíchom s aktívnym spôsobom života, preto je pre ne dôležité

prijímať dostatok informácií o okolitom prostredí. Vyvinuli sa im všetky základné

zmysly (zrak, čuch, chuť, sluch a hmat). Na hlave sú umiestnené guľovité oči bez

viečok. V ich blízkosti, v dvoch čuchových jamkách sú čuchové bunky a po bokoch

úst majú dva hmatové fúzy. Ako sluchový orgán slúži rybám vnútorné ucho,

v ktorom je uložený aj orgán rovnováhy. Chuťové bunky sú roztrúsené v ústnej

dutine. Charakteristickým zmyslovým orgánom rýb je bočná čiara. Pomocou nej

zachytávajú zmeny tlaku a prúdenia spôsobené pohybom vo vode.

Rozvoj jednotlivých zrakových orgánov závisí najmä od vlastností vodného

prostredia, v ktorom žijú. Napríklad ryby v priehľadných a čistých vodách majú dobre

vyvinutý zrak a dokážu rozlišovať aj farby. Na rozdiel od toho ryby žijúce v jaskyniach

alebo kalných vodách majú slabý zrak a ich oči sú redukované.

Ryby sa rozmnožujú pohlavne a väčšinou sú oddeleného pohlavia.

Samička vypustí do vody vajíčka – ikry a v tom istom čase samček vypúšťa spermie

- mlieč. Spermia splynie s vajíčkom vo vode, mimo tela ryby. Tento spôsob

oplodnenia sa nazýva vonkajšie oplodnenie. Rozmnožovanie rýb sa označuje ako

neresenie a sprevádza ho špecifické správanie sa (združovanie do húfov,

vyhrabávanie jamiek do piesku a pod.). Z oplodneného vajíčka sa za 5 až 6 dní

vyvinie malá rybka – plôdik, ktorý má na brušnej strane žĺtkové vrecúško s výživnými

látkami.

Veľa oplodnených vajíčok sa stane potravou iných živočíchov. Preto ryby pri

neresení vypúšťajú niekoľko sto tisíc vajíčok, ale len z malého množstva sa vyvinú

malé rybky.

Sladkovodné ryby sú významným článkom potravových reťazcov. Plnia vo

vodných ekosystémoch funkciu konzumentov. Ich potrava je rozmanitá. Kapor a lieň

sú všežravé ryby. Vyhľadávajú potravu pri dne a živia sa drobnými kôrovcami a

rastlinami. Pstruh, šťuka, ostriež a sumec patria medzi dravé ryby. Lovia hmyz, iné

ryby a vodné živočíchy.

Šťuka je typická dravá ryby. Má štíhle telo, sploštenú hlavu, hlboko rozštiepené ústa,

na spodnej čeľusti ostré zuby. Na korisť bez pohybu striehne a potom prudko

zaútočí. V prípade nedostatku potravy sa šťuka správa ako kanibal a požiera vlastné

potomstvo.

Aj ryby sa často stávajú potravou pre iné vodné a pobrežné živočíchy. Živia sa

nimi mnohé vodné vtáky (volavky, kormorány a bociany), vydry ale aj užovky.

Sladkovodné ryby sú podobne ako aj morské významnou zložkou potravy človeka.

Ich mäso je ľahko stráviteľné, obsahuje vitamín D a minerálne látky dôležité pre

zdravý vývin ľudského organizmu. Našou hospodársky najvýznamnejšou rybou je

kapor. Už starí Rimania v prvom storočí pr. n. l. chovali kapry v osobitných

rybníkoch.

Zhrnutie:

Ryby sú stavovce dokonale prispôsobené životu vo vode. Hydrodynamický tvar tela

je pretiahnutý a z bokov sploštený. Pohyb vo vode zabezpečujú plutvy. Koža je

slizká so šupinami. Dýchajú žiabrami, ktoré im umožňujú prijímať kyslík rozpustený

vo vode. Majú zvláštny zmyslový orgán, bočnú čiaru. Vajíčka (ikry) kladú do vody,

kde prebieha aj vonkajšie oplodnenie. Proces rozmnožovania rýb sa nazýva

neresenie. Vývin je priamy.

Ryby sú dôležitou súčasťou potravových vzťahov vo vodných ekosystémoch. Majú aj

veľký hospodársky význam, pretože sú významnou zložkou potravy človeka.

1.3.2 Obojživelníky (Amphibia)

Kľúčové pojmy: obojživelníky, mloky, žaby, žubrienky, plutvový lem, žiabre, pľúca,

pohlavný dimorfizmus, nepriamy vývin, vonkajšie oplodnenie, biologická rovnováha

V stojatých vodách rôzne veľkých vodných nádrží vidno na jar zhluky alebo

retiazky vajíčok obojživelníkov. V evolúcii živočíchov sa zaradili medzi prvých

suchozemských stavovcov. Ich rozmnožovanie je úzko späté s vodou, kde väčšinou

prebieha párenie aj prvé štádiá nepriameho vývinu. Z vajíčok sa liahnu larvy –

žubrienky, ktoré majú všetky znaky vodných živočíchov. Sú bez končatín, pohybujú

sa pomocou plutvového lemu, dýchajú žiabrami a majú bočnú čiaru. Základ ich

potravy tvoria riasy.

V priebehu vývinu dochádza k zmenám v stavbe tela aj v spôsobe života a

žubrienky sa postupne menia na dospelých jedincov s typickými znakmi

suchozemských živočíchov, ktoré opúšťajú vodné prostredie. Nájdeme ich na súši,

najčastejšie v blízkosti vôd, na vlhkých lúkach, ale aj v lesoch. Nikdy sa nevyskytujú

v suchom, chladnom a morskom prostredí.

Dospelé obojživelníky sa životu na suchej zemi prispôsobili vonkajšou aj

vnútornou stavbou tela. Vyvinuli sa im končatiny, ktoré umožňujú pohyb po súši a

dýchajú pľúcami vzdušný kyslík. Príjem kyslíka zabezpečuje aj vlhká a hladká, silne

prekrvená koža. Nachádza sa v nej veľa slizových a jedových žliaz, ktoré slúžia na

ochranu a pigment, ktorý spôsobuje charakteristické sfarbenie jednotlivých druhov.

Ich potravou sú drobné bezstavovce, najčastejšie hmyz.

K obojživelníkom patria zástupcovia chvostnatých mlokov a bezchvostých

žiab.

V tropických oblastiach Ameriky a Afriky žijú veľkým dážďovkám podobné červone

(Gymnophyona). Žijú vo vode alebo pod zemou. Sú dravé, živia sa hmyzom, červami

ale aj žabami a hadmi. Dorastajú do dlžky až1,5 metra.

Mloky (Caudata)

Ich telo je podlhovasté, rozdelené na hlavu, trup, končatiny a chvost. Na

chvoste majú charakteristický plutvový lem, ktorý im pomáha pri pohybe vo vode.

Larvám sa ako prvé vyvíjajú predné končatiny.

V stojatých vodách žije mlok bodkovaný (Triturus vulgaris). Vo vode sa

pohybuje pomocou dlhého, z bokov splošteného chvosta. Vylieza aj na súš, kde

vyhľadáva vlhké miesta. Vyznačuje sa pohlavným dimorfizmom. Samček je

pestrejšie sfarbený, na chrbte a na chvoste má vysoký hrebeň. Samička je oveľa

nenápadnejšia. Mlok sa živí hmyzom a drobnými živočíchmi.

Príbuzný našim mlokom je veľmlok, ktorý žije vo východnej Ázii a je až 1,5 metra

dlhý. Môžeme sa s ním stretnúť aj v niektorých európskych zoologických záhradách.

Typickým zástupcom vlhkých lesov je salamandra škvrnitá (Salamandra

salamandra). Má charakteristické výstražné sfarbenie, lesklú čiernu kožu so žltými

škvrnami. Na hlave za očami sú jedové žľazy, ktorých výlučky môžu človeku silne

podráždiť pokožku. Loví najmä v noci hmyz, červy a slimáky. Párenie prebieha na

súši. Samička je živorodá, do vody kladie vyvinuté larvy.

Salamandra škvrnitá počas dlhotrvajúceho sucha vôbec nevychádza z úkrytu za

potravou. Vtedy sa môže medzi salamandrami prejavovať kanibalizmus (požieranie

jedincov toho istého druhu).

Žaby (Anura).

Majú krátke zavalité telo bez chvosta. Na predných končatinách majú štyri

prsty. Zadné končatiny sú silné a dlhé, zakončené piatimi prstami, spojenými

plávacou blanou. Vďaka tomu výborne plávajú. Na súši sa pohybujú kráčaním,

skákaním, niektoré dokážu loziť aj po stromoch.

Koža je u väčšiny žiab tenká, hladká a stále vlhká, môže však byť aj drsná,

bradavičnatá a suchá (ropuchy). Mnohé druhy majú v koži žľazy, ktoré produkujú

jedové sekréty na ochranu pred predátormi. Iné druhy pomocou pigmentu vytvárajú

výstražné alebo maskovacie sfarbenie.

Na sploštenej hlave sú široké ústa, nozdry a ušné bubienky. Vypuklé oči majú

vyvinuté viečka a žmurku. Pri orientácii majú zrak a sluch pre žaby rozhodujúci

význam.

Vzduch do pľúc nenasávajú, ale ho prehĺtajú.

Samci žiab vydávajú zvuky vzduchom, ktorý prechádza z pľúc do úst, kde

rozochvieva hlasivkové blany. Ako rezonátor fungujú bubienky po bokoch hlavy,

alebo nafúknutá spodná časť hlavy.

Žaby sú oddeleného pohlavia s pohlavným dimorfizmom. Samček býva

často menší ako samička. Oplodnenie vajíčok prebieha vo vode, je teda vonkajšie.

Vajíčka ukladajú do vody v rôznych retiazkovitých útvaroch alebo zhlukoch. Počas

premeny žubrienkam najskôr narastajú zadné končatiny, potom dorastajú predné

končatiny a plutvový lem sa postupne stráca.

Živia sa červami, drobnými mäkkýšmi a hmyzom. Na korisť striehnu, potravu

prehĺtajú vcelku.

Skokan zelený (Rana esculenta) žije trvalo pri vode. Vyskytuje sa v nížinách

na brehu rybníkov a močiarov husto zarastených vegetáciou. Charakteristické je jeho

zelené zafarbenie s tmavými škvrnami. Živí sa hmyzom, ktorý loví vymrštením dlhého

lepkavého jazyka.

Samček skokana v čase rozmnožovania vydáva hlasné charakteristické

zvuky – kŕkanie. Zosilňuje ho pomocou nafukovacích zvukových vakov uložených za

širokými ústami. Samičky kladú do vody vajíčka v marci a malé žabky vyliezajú

z vody v júni. Rýchlosť vývinu a premeny žubrienky na skokana závisí od teploty

vody.

V listnatých hájoch a krovinách v blízkosti vodných plôch sa vyskytuje malá

rosnička zelená (Hyla arborea). Veľmi dobre šplhá po vysokých stromoch a kríkoch.

Na koncoch prstov má prísavky, ktoré vylučujú sliz a umožňujú jej prichytiť sa aj na

zvislých hladkých plochách. Svoje typické zelené zafarbenie môže meniť podľa

prostredia od svetlozelenej po tmavozelenú farbu.

Rosničky sú veľmi užitočné. Ich typickou potravou sú muchy. Kedysi boli hojne

rozšírené, dnes sú ohrozené. Úbytok rosničiek spôsobilo najmä ničenie mokradí a

brehových porastov, v ktorých žijú.

Našou najväčšou žabou je ropucha bradavičnatá (Bufo bufo). Svojim

spôsobom života a telesnými znakmi je viac suchozemským živočíchom. Vo vode sa

vyskytuje len v čase rozmnožovania. Má zavalité telo s krátkymi zadnými nohami,

preto jej pohyb pôsobí nemotorne. Povrch tela pokrýva hnedá bradavičnatá koža.

Obsahuje žľazy, ktoré produkujú hlien. V hliene sa nachádzajú látky, ktoré môžu

u ľudí vyvolať alergické reakcie (vyrážky). Za očami sú sústredené jedové žľazy.

Ivona Kozániová

Ivona Kozániová

Biológia I.A, I.S

ORGANIZMY A ICH ŽIVOTNÉ PROSTREDIE

Prehľad systému živej prírody

výtrusovce (Apicompexa)

nálevníky (Ciliophora)

červenoočká (Euglenophyta)

Plantae

Animalia

ŽIVOT A VODA

Odkazy

Kontakty

Fotogaléria