11. mája 2025 sa konalo celosvetové zhromaždenie v Mauthausen-Memoriali pri príležitosti 80. výročia oslobodenia koncentračného tábora americkou armádou.
Za Slovensko sa zúčastnili mladí študenti z Trnavy a Bratislavy, našu delegáciu viedol osobne trnavský župan Jozef Viskupič, slovenský veľvyslanec v Rakúsku a vojaci čestnej stráže SR.
Pán župan mal aj hlavný prejav v mene československých obetí. Naši gymnazisti – študenti 1.A, 1.B, 2.A a 2.B pod vedením p. Zuzany Rybovej a p. Henriety Buzgovej boli najpočetnejší. Čechov reprezentovali iba dôchodcovia – komunisti, bolo celkom fajn, že od nás to boli práve mladí ľudia.
Najprv sme si uctili pamiatku československých obetí, potom pamiatku mladých ľudí. Zostal čas aj na prehliadku „schodov smrti“ a „steny parašutistov“ – najzachovanejších a najautentickejších častí koncentračného tábora. Oproti Osvienčimu je však menej zachovaný a menej rozľahlý, pretože múzeom sa stal až v roku 1975. Rakúski školáci ho povinne navštevujú.
Potom sme nekonečne dlho na májovom slnku čakali na poradie našej delegácie, aby sme položili náš národný veniec k hlavnému pomníku obetí na „Appellplatzi“, videli sme skupiny z rôznych častí sveta, najveselší boli rakúski socialisti, ktorí vedľa nás vyhrávali revolučné piesne dávnych čias, jednu taliansku sme si s nimi aj zaspievali: „Bella čau, čau. čau...“, pretože sme ju poznali z nejakej reklamy. Fascinovali nás Svedkovia Jehovovi vo fialovom, nekonečný rad zástav. Pripomínalo nám to sprievod športovcov na olympijských hrách. My sme boli medzi Španielmi, ktorých viedli Ich Výsosti kráľ a kráľovná, a Slovincami. Ale panovníkov videli ich iba niekoľkí naši študenti.
Čo na záver? Na exkurzie tam asi chodiť nebudeme, hoci aj tu zomrelo veľa Slovákov. Viac sa dá vidieť v múzeách holokaustu v Seredi a Osvienčime. Ale pribudol nám čriepok do mozaiky.
A nebyť nás a pána župana, Slovensko by tam nikto nezastupoval. A to bolo treba.
